V piatok sme si pripomenuli 1 150 výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Oslávili sme to veľkolepo v Nitre za prítomnosti domácich aj zahraničných cirkevných, politických aj ďalších predstaviteľov spoločenského života, odhalili im pamätník, vydali pamätnú mincu a poštovú známku. Každý sa hlási k odkazu týchto svätcov, odvoláva sa na kresťanské korene, ale bohužiaľ, len málo kresťanov žije naozaj kresťanským životom. Nie sme tak trochu pokrytcami?
Vierozvestcovia okrem písma priniesli to najdôležitejšie - vieru. Zvestovali Krista, ktorý ako Boh zostúpil na zem a z lásky ku každému z nás zomrel. Pobádali k cnostnému životu, učili hodnotám, ktoré hlásal Kristus a ktoré dokážu zaručiť život v pokoji a láske. Avšak, keby prišli dnes a hlásali to isté, nevyhnali by sme ich, ako kedysi Svätopluk Metodových žiakov po jeho smrti?
Realita každodenného života:
- z cnosti sa vysmieva, hriech sa podceňuje, hodnoty sa relativizujú
- žije sa pre vlastné sebectvo a hľadá sa prioritne svoj vlastný prospech, pre peniaze sme schopní podlých vecí a už nás to ani neprekvapuje
- hodnota manželstva sa potláča, žije sa vo voľných zväzkoch, mladí nevedia prevziať spolu s láskou aj zodpovednosť za toho druhého a radšej si nechávajú zadné dvierka
- sexualita vládne vo filmoch a kybernetickom priestore, na pornografii sa nevidí nič zlé, promiskuita začína byť normálnou vecou, panenstvo a sex až po svadbe je na smiech
- naše dievčatá a ženy berú antikoncepciu a keď sa niečo stane, čo nechcú, nebránia sa ani potratu a tak zabíjajú to najcennejšie, čo národ má - svoje vlastné deti.
Keby prišli dnes sv. Cyril a Metod a vystúpili verejne proti týmto javom (lebo mlčať by nemohli), skončili by v horšom prípade na pranieri. V tom lepšom by sme im všetci vysvetľovali, že Kristus to tak vážne nemyslel, učili by sme ich, že doba pokročila a že je to teraz človek, a nie Boh, ktorý určuje, čo sú tie správne hodnoty. Tak čo potom oslavujeme? Samých seba a našu slávnu históriu? Berieme týchto svätcov len s tým, čo nám vyhovuje a to k tomu ostatnému - najdôležitejšiemu, sa radšej nevyjadrujeme, to prehliadame, čo už s nimi. Tak sme naozaj kresťanmi, alebo sa len na kresťanov hráme?
