Ahojte, píšem, pretože verím vo svoju silu, v odvahu, viem kam mám namierené, čo ma baví.
Problémom sú prekážky (viem, že tie tu budú vždy) vo forme rodiny. Žijú istým spôsobom, ktorý mne nevyhovuje. Celé dni presedia doma pred TV/PC a vyhovuje im to. Mne však nie. Mám veľa energie a ak ju nezužitkujem vyberie si to svoju daň (napr. prejedanie sa). Potom strácam chuť, silu ísť ďalej. Vždy ale vstanem a pokúšam sa radovať. Ak idem vonku, do posilky vždy sa zvedavo pýtajú kam chodím. Neraz práve vtedy vymyslia program aby som bola pri nich.
Doma sa o mňa príliš nezaujímajú, ani o domácnosť. Ani o moje výsledky či záujmy. Takmer nekomunikujeme. Disciplína je na bode nula, ľudské hodnoty sa stratili (ak vôbec niekedy boli)... Cítim sa ako u cigáňov. Nie som naplnená láskou...
Pred rokom som sa úspešne pomocou športu dostala z antidepresív. Chcem proste žiť... Chcem byť spokojná so sebou. Nikoho to nezaujímalo. Znižovali mi sebavedomie celý život. Aj teraz, ako si robím autoškolu, som vďaka nim neprišla na prvú hodinu keď šli so mnou. Doma som napätá a taký mám postoj aj pri kamarátoch (cítia sa v mojej prítomnosti týmto nesvoji). Vedia čo sa deje...
A povedali mi. Zmeň svoje návyky, nečakaj ale zmeň sa. Rozmýšľaj. Dnes som prišla na to, že nedokážem improvizovať. Mám voľný čas, rada by som si zabehala, zacvičila ale skôr sa ukojím jedlom... Proste, robím jednu chybu za druhou... Neverím si.
Nežijem to čo chcem. Nejeden vzťah tým utrpel. Ako mám začať dýchať? Kde nájdem tú odpoveď? V sebe? Prečítala som množstvo kníh, článkov, diskusií a viem, že je to na mne. Na nikom inom. Ale ako???
