Co je normalne a co nie?

Ahojte! Chcem sem napisat nieco, co som zistila uz davnejsie, som zvedava na vase nazory a nakoniec aj na rady. Pridem vam mozno ako „frigidna“ /ja celkom neviem, co ten vyraz znamena/ alebo nejaka svätuskarka, (aj take som si vypocula) ale chcem povedat rovnako svoj nazor, na to ma pravo kazdy, aspon zatial.
Mam nast rokov, este nikdy som nemala ziadnu „lasku“ a teda vsetko co mozem, je utvorit si svoj „nazor“ z okolia. Cisto bez ziadnych skusenosti, som bombardovana televiziou, internetom, ludmi, samozrejme, ked nechcem, necitam, nedivam, necham to tak. Ale kedze nezijem v bubline, zasahuje to aj mna a raz za cas predsa len nieco zistim, staci mi nadpis , aj tu na zdravii, na fb, alebo na ulici zapocut na par sekund rozhovor dvoch ludi. A stava sa, ze ma to riadne poburi.
Najcastejsie je to v skole. Rozhovory mojich spoluziakov, ktory su presvedceni, ze to, co robia, je laska. Nechcem konkretne hovorit slova, ake pouzivaju, jednak zo slusnosti, ale aj preto, ze sa hanbim, uz to tak mam v hlave. (Hovorim cisto o ich pohlade na vztah dvoch ludi, nie o nich ako o osobnostiach, aby to nevyznelo, ze som dalsi outsider.)
Zistila som, ze ked niekto napr. aj v tej skole, pred polrokom povedal nieco, co sa tyka sexu, co som ja nepovazovala za normalne, o dalsi polrok som sa na to divala inak. Ale nie preto, ze som „dospela“ ale preto, ze ma kazdy zacal presviedcat, ze je to fajn a ze to tak ma byt, stacilo to pocut 2x a viac, raz v telke, raz pri rozhovore a clovek sa necha ovplyvnit. Uz sa na to nediva ako na nieco zvrhle, nenormalne, pretoze ludia to robia, v skutocnosti to tak je a ked to robi viac ludi, stava sa to pochopitelnym, ma to svoj dovod, preco to tak je, pretoze ...
Najnovsie to bol rozhovor „kamaratov“, ktory riesili „stereotyp“ vo vztahu. Ano, mohli mat asi 20 rokov. Ten stereotyp spocival v tom, ze treba skusat nove veci ...v posteli. Ale ze ake. Najprv mi prislo vyslovene zle od zaludka, ked si predstavim, ze nieco take by som mala zazit. Stava sa mi to velmi casto, mozno som nezrela, ale cim dalej tym viac zacinam mat v hlave akysi blok. Neviem sa akosi „triezvo“ pozerat na „lasku“ medzi dvoma a cim dalej som presvedcena, ze nikdy ziaden vztah nechcem. Pretoze automaticky musim parnerovi vo vsetkom stacit, suhlasit, bojovat o samu seba aby som vo „vztahu“ vydrzala, prisposobovat, byt atraktivnou, vymyslat nove veci, neriesit zbytocnosti, vsetok cas vlozit do noveho zivota a stary nechat za sebou, kazdy den potvrdzovat nasu „lasku“ v posteli, niekedy aj viackrat za den. A neviem co este. Samozrejme clovek co ma rozum sa na to pozrie s nadhladom a pomysli si. Ale aj on sa do toho postupne dostane, aj ked nechce. Ja sa na to akosi neviem s nadhladom pozerat, resp. niekedy som to vedela, ale este vzdy sa nieco najde co sposobi , ze mi uz „psychika vypoveda“. A nejak specialne informacie nevyhladavam, oni sa uz ku mne samotne dostanu. Preto neviem, aky "zdeformovani" musia byt ti ludia,co tie informacie vyhladavaju. Je to „deformacia“ ludskeho zmyslania, dostojnosti, Pre mna.
Nechcem nadavat, nechcem sa vyvysovat, ale normalne sa spytat – je to mozne, ze by mohla byt laska medzi muzom a zenou naozaj laskou? Alebo je to len o tom „pude“, zachovani potomstva? Kedysi by som si na to mozno vedela odpovedat, dnes to mam cele pomotane. A este, najde sa clovek, chlap, ktory by v buducnosti nevyzadoval odomna nieco, co je v dnesnom svete povazovane za normalne? Asi len v buducnosti ze...
A nevravte mi, ze sa na to treba zamilovat, zamilovana som bola, som aj budem, prave preto v tom vidim tie rozdiely.
Trapim sa zbytocne?