Komplex menejcennosti

Už neviem, ako ďalej. Potrebujem poradiť. Nemám to komu povedať, pretože by ma nikto nepočúval, tak to napíšem sem. Už je to nejaký čas, čo trpím depresiami. Neviem, kedy sa to prejavilo prvýkrát, možno vtedy, keď som si ako dvanásťročná uvedomila, že môj otec je alkoholik. Neviem, prečo som pred pravdou celé detstvo zatvárala oči. Možno som sa len nechcela trápiť...Teraz som v poslednom ročníku na základnej. Už dva- tri roky po nociach plačem do vankúša. A nikto z mojich blízkych to nevidí. Nechcú to vidieť. Mama často uprednostňuje predo mnou staršiu sestru. Ona vie lepšie toto, ona urobila tamto, ona môže všetko, ale ja nie. Niežeby na ňu nebola občas zlá, ale jednoducho mám pocit, že mňa v tejto rodine nikto nepotrebuje. Pred pár mesiacmi sa doma rozpútalo peklo kvôli otcovi. To nebudem opisovať... Otec bol u psychiatra, dostal tabletky a lieči sa. Už takmer dva mesiace je čistý. Bolo to ťažké obdobie, a stále je. Ale verím, že toto sa časom vyrieši. Potom je tu škola. Naša triedna mi už 5 rokov robí zo života peklo. Zasadla si na mňa, zosmiešňuje ma pri každej možnej príležitosti. Nie je to ako pri ostatných učiteľoch, ktorí vrieskajú na žiakov. Toto už hraničí s psychickou šikanou. Všetci z nej majú strach, ale u mňa je to iné. Keď ju vidím, chytám paniku. Neustále ma zhadzuje. Aj dnes to tak bolo. Na hodine ma vyvolala a keď som začala habkať, povedala mi také veci, ktoré sa mi zabodávali priamo do srdca. Všetci sa smiali, len ja som tam stála ako kamenný stĺp a zadržiavala slzy. Nechcela som plakať. Povedala som si, že takú radosť jej neurobím. Viem, že ma považuje za absolútne neschopnú. Ale veď ja som bola medzi priateľmi vždy obľúbená, vždy som bola ja tá, ktorá ostatných utešuje, utiera im slzy, rozosmieva ich. Tak prečo ku mne nikto neprišiel, keď bolo MNE najhoršie? Po hodine som sa išla vyplakať na záchody. A čo je najhoršie, všetci priatelia sa mi otáčajú chrbtom, akoby uverili slovám našej triednej. Že som neschopná, divná, zakríknutá chudera, ktorá nikdy nič nedokáže. Mám pocit, že mi chce zničiť život od prvej chvíle, čo sme sa stretli. A ja netuším, čím to je. Nič som jej neurobila. Na niektorých mojich spolužiakov je normálne stále milá...ČO som jej urobila? Mám chuť ísť za všetkými tými "priateľmi", a povedať im, že taká nie som! Veď ma predsa poznajú! Ona však nevie nič o tom, čo zažívam doma. Rodičov mám rada, aj sestru, len keby sa mi od nich dostalo aspoň trochu pochopenia. Ja už naozaj nevládzem. Vari nemám právo byť šťastná? Ja už po nociach nechcem plakať. Už na to nemám silu. Niekedy to zatúžim proste ukončiť. Ktovie, či by som vôbec niekomu chýbala... prosím, pomôžte mi. Ja už naozaj takto ďalej nemôžem...