Nadpis hovorí za všetko. Nezvládam svoj život a uvedomujem si to. Prosím, potrebujem pomoc..
Tak od začiatku moj životný príbeh.
Vždy som bola iná a odlišovala sa od iných. Vždy som bola takpovediac čierna ovca rodiny a doteraz ňou som. Introvert, tichá a hanblivá. Spôsobené to bolo možno mojim telesným handicapom, ktorý mám od narodenia, a možno rodičmi, ktorí mi bránili v samostatnosti, nikam nepúšťali a vlastne sa ani nikdy nerozprávali so mnou o mojich pocitoch, trápeniach.
Na základnej škole šikana, samota, bez kamarátov, celé dni doma. Depresie, sebapoškodzovanie, samovražedné sklony... Ale prežila som to. Našla som si priateľa, ktorý mal podobné problémy. Navzájom sme sa podporovali, pomáhali si, mali sme spoločné sny, nádej. Vznikla z toho silná láska. Boli sme spolu dva roky. Skončilo to kvôli jeho rodičom, ktorí boli proti nám a on vždy mal s nimi problémy a podieľ na tom mala i diaľka. Ale city zostali, lenže on to nevydržal...
Medzitým, som prišla na strednú školu, kde sa veci začali lepšiť. Sme naozaj skvelý kolektív, našla som si kamarátov a pomaly sa menili aj rodičia, ktorí mi dávali viac slobody (no zlé vzťahy s nimi zostali).
Všetko sa zmenilo, keď skončil ten vzťah. Nevedela som, čo bude ďalej. Ale zároveň som v tej dobe už získala úplnu slobodu, robila som si čo som chcela a keď ma už nemal kto držať, nemala som tu pre koho byť, bolo mi všetko jedno. Začala som si užívať život. Koncerty, festivaly, akcie, noví kamaráti. Chalani, muži, začali o mňa prejavovať záujem, čo sa mi páčilo, pretože som nečakala, že by to bolo možné aj napriek tomu, aká som. Páčila sa mi tá pozornosť. Ale spravila som preto veľa chýb, veľa vecí, ktoré ľutujem...
Potom prišla nová partia a nový vzťah (ale musím podotknúť, že som necítila to čo u prvej lásky). Chlast a tráva. Spočiatku sa mi to nepáčilo, taký spôsob života, pripadalo mi to pod moju úroveň. Ale prispôsobila som sa, pretože som chcela niekam patriť, zvykla som si a nakoniec sa mi to aj zapáčilo. Vzťah nevydržal dlho, priateľ ma podvádzal. Neskôr som si uvedomila, že mu išlo len o to jedno...
Potom nová partia. Ľudia v podstate z ulice. Pitie lacného chlastu v parku. Nahulená každý deň. Neskôr som zistila, že niektorí z nich sú feťáci. S nimi som aj prvýkrát vyskúšala tvrdé drogy. Ale to nebol začiatok. Prvýkrát to so mnou nič extra nerobilo.
Začiatok bol, keď som sa nechala nahovoriť, že vymením trávu za piko, namiesto peňazí.
Potom som to začala brať. Spoznávala som tak ďalších ľudí, stretávala sa s feťákmi, chodila domov nadránom. Školu som zvládala, pretože zvyšok času som sa do rána učievala.
Páčili sa mi tie stavy, mala som čistú hlavu, zvládala a stíhala som toľko vecí, mala som dobrú náladu. Myslela som si, že to mám všetko pod kontrolou, že je to ok.
Neskôr som začala spoznávať aj iných, v pohode, normálnych ľudí. Tým myslím ľudí, ktorí neberú drogy, nie sú z ulice. Čo som bola rada, pretože už ma nebavilo byť v takej spoločnosti. Našla som si aj priateľa. Skvelý človek, ktorému na mne záleží a môžem mu veriť. Ktorý ma berie takú, aká som. S ktorým postupne budujeme vzťah, cítim sa s ním dobre a jeho objatie mi dodáva silu.
Obdobie, kedy som brala drogy trvalo niekoľko mesiacov. A trvalo by asi doteraz, keby ma díler nedostal do problémov, ktoré tu nebudem opisovať. Bola som nútená podať oznámenie. Zo strachu, že budem mať aj ja problémy s políciou som prestala s drogami. Zo dňa na deň. Neviem ako som to dokázala. Kto nezažije, nepochopí aké je to ťažké..
Totiž o tom, že beriem drogy, nikto nevedel, veľa som klamala, pretvarovala sa, mala som veľa masiek. Darilo sa mi to. Aj keď na konci už rodičia niečo tušili, ale neviem..
Chcela som aby to tak zostalo, aby som v očiach okolia zostala tým bezproblémovým dievčaťom. Keby len tušili čo všetko skrývam...
Som už nejaký čas čistá. Uvedomila som si, do akých sračiek som sa dostala a koľko pi*ovín (pardon za výraz, ale "chyba" je príliš slabé slovo) som spravila. Neverím tomu, neviem, ako som bola schopná takých vecí. Veľmi zlých vecí. Musela som byť úplne vygumovaná alebo neviem čo. Celé to obdobie mi príde ako sen. Ako som mohla behom niekoľkých mesiacov toľko toho zažiť a tak sa zmeniť.. Drogy totálne menia hodnoty.. Ľutujem to. Strašne to ľutujem. Škoda, že nejde vrátiť čas.
Problémy, ktoré sa hromadili, do ktorých som sa dostala sa postupne riešia. Chcela som sa vrátiť na správnu cestu. Veď mám skvelého priateľa a nových dobrých kamarátov. Chcela som sa znova začať venovať tomu, čo mám rada, svojim záľubám, umeniu, prírode, zvieratám. Začať pracovať na svojej osobnosti. Ale..(prečo vždy všade musí byť nejaké ale ?)..
Neustále zvádzam v sebe boj. Stále je vo mne tá zlá časť, ktorá chce drogy, akcie a ten spôsob života. Nebezpečný ? Alternatívny ? Nepochopiteľný pre iných ? Ten, ktorý ma stále tak láka..
Ale potom je tu aj tá časť, ktorá mi hovorí, nie. Že to nie je správne. Že by som si mala spomenúť na sny, ktoré som mala, a ísť si za nimi. Zabudnúť na toto obdobie života, ktoré som prežila a ísť ďalej, začať odznova. Sú dni, kedy sa proste zobudím, je mi dobre a skutočne chcem začať lepšie. Kedy si hovorím, že stalo sa čo sa stalo, teraz je čas nechať minulosť za sebou.
Pripadám si ako psychopat. Tieto zmeny nálad, ten neustály boj. Ničí ma to. A keď som už z toho vyčerpaná, sú chvíle, kedy mám v hlave úplne prázdno, necítim nič, bez života pozerám do steny.. Alebo smútok. Vrátila som sa k sebapoškodzovaniu. Ale urobila som to iba párkrát. Aby som niečo cítila, aby mi bolo lepšie.. Znova boli aj chvíle, kedy som chcela zomrieť.
Ako sa mám z toho všetkého dostať ? Neviem, kto vlastne som a ako chcem žiť. Bojím sa, že keď sa vyrieši ten problém s políciou a nebude mi nič hroziť, vrátim sa znova k drogám.
Cítim sa stratená.
Čo mám robiť ?
Tento môj príbeh nikto nepozná. Nikto nepozná pravdu. Iba ja. Potrebovala som to dostať zo seba von, vyrozprávať... Ešte som sa chcela spýtať, myslíte, že by som o tomto mala povedať priateľovi ? O tom, čím všetkým som si prešla ? Aj keď neviem, či by som to dokázala..
Budem vďačná za odpovede
