Vzťah so súrodencom

Ahojte. potrebujem sa asi trošku vyrozprávať a počuť nejaké názory k téme. Bude to trošku dlhšie (aby ste si vedeli predstaviť situáciu), tak vďaka za každú námahu si to prečítať.
Mám priateľa už veľmi dlhú dobu a máme vzťah, kedy sme obaja najradšej stále spolu. Kamarátov tiež nemáme milión, takže sa s nikým iným ani nestýkame, vlastne ani na to nie je čas. Ja študujem a to ani nie v mojom meste, takže dochádzam, do toho učenie, čo je únavné a som rada, keď som doma. Priateľ pracuje väčšinou každý deň, on navyše nie je tiež z mesta, odkiaľ pochádzam ja, čo tiež komplikuje situáciu. Preto sme radi, keď môžeme byť spolu. Zas pár krát do roka sa stretnem s tak 3 naozaj kamarátkami, keď som v škole a máme nejakú medzeru, nemám problém ísť so spolužiačkami niekam do mesta, pretože som aj tak tam. Taktiež ak sme šli napr. zo školy on, alebo ja na chatu s priateľmi nebol problém. On v práci tiež nemá problém so vzťahmi, skočí niekedy za kamarátom a tak. Iba nie je čas a sme najradšej spolu. Zas tiež niektoré vzťahy sú také, že si dvaja vystačia aj samy, sú spolu, aj keď ich možno nie je toľko.
Priateľ je takej povahy, že so svojími kamarátmi, známymi nemá problém vychádzať, ale u nás v rodine (keďže s mojimi kamarátkami sa nejak nestretával) je taký tichší, uzavretejší (už ma napadlo, či to nieje kvôli blbým začiatkom, kedy s ním rodičia mali zo začiatku trošku problém). Prehodí sem tam nejaké slovo,keď sa niečoho chytí, porozpráva aj dlhšie, ale že by sám od seba začal rozvíjať nejakú debatu, to nie.
druhá časť príbehu. S bratom som nikdy nemala dobré vzťahy. Sme úplne inej povahy, ja som bola živšia, on uzavretejší. Robil mi zle, potom aj ja jemu. Nikdy sme sa ani nerozprávali ako kamaráti, ani ako brat a sestra, nevedeli sme si k sebe nájsť cestu. vôbec.Keď mal priateľku a ja svojho, sme boli možno 2 krát spolu vonku, zašportovať, takže sme sa veľa ani nerozprávali spolu aj tak. Ale veď keď sme sa nerozprávali spolu ja a brat, prečo by sa mali aj naši frajeri spolu baviť nie? také to je celé nevydarené. Brat už s nami nežije, oženil sa (jeho žena je taká, že nemá problém rozprávať, klasická žena), je v meste kde žije vlastne celý zvyšok rodiny. S nimi vychádza v pohode, chodia spolu vonku, či už s bratrancami a tak. Mne to teraz vadí, aj pred tým mi to vadilo, že ja s ním nemám taký vzťah, je mi z toho smutno. Ja s ním nechodím, a iní áno. Ja som si s ním cestu nájsť nedokázala, iní áno. Prehodíme spolu pár slov teraz, sa zasmejeme. Ale ak by som s ním mala ostať sama, nemala by som sa s ním o čom baviť. Takže ja s priateľom s nimi už dupľom teraz nenadviažeme nejaký kontakt, keďže už len my máme len málo času a oni ešte sú aj v inom meste. A vlastne aj tak by sme si asi nemali čo povedať. Možno ak sa aj ja osamostatním a budeme snáď chodiť k sebe neskôr na návštevu, ľady sa prelomia a pomaly to pôjde, ale to je vo hviezdach...
Máte aj vy nejaké také vzťahy so súrodencami?
Alebo možno takého tichšieho priateľa (čo sa možno časom zmení, sa posmelí, kto vie)? Vadí mi to len kvôli tomu, aby sa tie vzťahy v rodine nepokazili z dôvodu, že niekto sa hanbí, alebo rozpráva trošku menej.
neviem ani čo čakám, len som sa chcela vyrozprávať, tak ďakujem.