Chodíte spolu, a ten druhý nevie o Vašej duševnej chorobe!

Najtazsie je vyrovnat sa z vlastnymi demonmi a prijat aj tu sucast,ktorou je dusevna choroba.Prakticky je to handycap,s ktorym si najst patrerku je ovela tazsie,resp.sance su mensie.Ako ty nahladas na ostatnych,tak aj oni nahliadaju na teba,maloktora zena je ochotna akceptovat dusevnu chorobu totiz len malo zien tuzi byt oporou,skor chcu mat oporu v partnerovi.ale je to potrebne zo seba dostat inak skoncis krcovity a nakoniec sa aj tak vsetko skonci ovela horsie,nez byt odmietnuty,totiz vysmechom a pohrdanim,co ti urcite na sebavedomi uberie viac,nez odmietnutie.

ahoj MILIONMILION

zalezi od teba, ci mas radsej seba a druheho budes klamat

skor ci neskor, ak budete spolu, sa dozvie aj veci, co si jej nepovedal, to je normalne sa dozvedat nove veci zo stareho zivota

horsie je ked nieco naschval zatajujeme a najhorsie ked klameme

'Kedy a ako'
'čo bolo potom'
'prijal to ten'
'Alebo ...'

Su to len otazky buducnosti, co trapia tvoj mozog. Male deti cakaju na povel od rodicov, ze ano mozes. V skutocnosti ale ani rodicia nepoznaju buducnost.

Dieta zodpovednost za svoje ciny prenasa na rodica.

Ci jej to povies teraz, ci potom, ci pri takej prilezitosti, ci takej, ci to budes tajit, ci sa na to spyta ona , ci to budes navzdy tajit... to je vsetko abstrakcia buducnosti.

Ako spravis, tak bude. Aku sucasnost tvorime, taka 'buducnost' sa stane sucasnostou.

Napada ma .. mozno mas pocit, ze sa bojis, ze partner zisti aky si .. on ta bude brat takeho, aky si - mozno ta bude mat rad s tvojim dusevnym stavom, mozno nie - to je nazor toho druheho.

Seba mozes zmenit - druheho nie.

Ked sa citis spokojne sam so sebou - je to tvoj vnutorny pokoj. Nie je mozne ho ziskat z partnera - ze ti bude vraviet ako je s tebou spokojny - to je jeho nazor na teba .. ak by si sa nan prilis upjal, ked odide / zmeni sa - zruinuje sa ti zivot.

Ak ocakavas uprimnost - bud uprimny.
Dobre ciny hreju pri srdci, nespinia svedomie ani nezakotvuju mozog.

Vela stastia MILIONMILION