Sebaposkodzovanie

Je to ako droga a závislosť. Aj keď sa jej zbavíme, vždy to tu niekde v hĺbke duše bude a vždy na to budeme myslieť.

Ahoj. Mne pomáha odber krvi. Avšak som ju nemala odobratú tak to je to isté ako u teba.... Chcem aby ten pocit skončil ale je to skoro akko orgazmus... nechapem prečo to tak je...... Niekedy chcem aby zo mna tiekla krv, aby som bola malatna aby som sa cítila dobre. Ale to bez toho nejde... pom"ž mi ked už vieš prosím

bella21- dakujem že konečne žiadne odcudzovanie, mám sa zle, ale ak máš naozaj zaujem o komunikáciu, napíš mi na levicatkodk@azet.sk

Annemary, Ty si sem písala ešte minulého roku ... a stále chceš zomrieť. Nič sa odvtedy nezmenilo k lepšiemu? Chodíš k psychiatrovi, psychológovi? Nemôže byť, že by sa tvoj problém nedal riešiť. Veľmi sa teraz trápiš, ale to sa môže zmeniť, to tak nebude stále. Skús niečo napísať, ako sa cítiš a čo Ta bolí.

Všetko zlé, čím si v minulosti prešla, Ti asi hovorí, že to už nemá cenu, že to už lepšie nebude. Nebude to však iba klam? Predstav si, že by si mala pekné detstvo aj dospievanie, plné lásky od najbližších aj cudzích ľudí, bez bolesti a utrpenia. Mal by v takom prípade Tvoj život väčšiu cenu ako teraz? Nie, tá je tá istá - nevyčísliteľná, aj keď si v minulosti zažila veľa zlého zaobchádzania od iných. Problém nie je v Tebe ale v ľuďoch okolo Teba, že Ťa nedokázali milovať a oceniť.

predavkovanie nezanechá aspon jazvy-vonkajšie.
Jooj ako sme len každemu ukradnutí

Ahoj LadyOpium.
Tiež som mala rovnaký problém. Dlhú dobu som sa rezala. Všeličím som si v minulosti prešla a keď už psychická bolesť bola nezvládnuteľná, riešila som to tým, že som sa začala rezať. Ten pocit bol neopísateľný, akoby sa všetky moje problémy, bolesť a neistota zrazu odplavili. No netrvalo to dlho a keď prišlo precitnutie do reálneho sveta, prišlo obviňovanie. A tak som sa ocitla v blúdnom kruhu z ktorého som nevedela nájsť cestu preč. Tak strašne som sa nenávidela za to čo som robila. Pamätám si obdobie, keď som si myslela, že všetci sa budú mať lepšie keď tu nebudem. Keď som to všetko chcela ukončiť. Klesla som na úplné dno a ostala som sama. Skrývala som jazvy ktoré som mala na rukách, častokrát neúspešne. Vymýšľala si výhovorky, jednu absurdnejšiu než druhú prečo mám jazvy na rukách. Najťahšie bolo keď som si uvedomila, že jediný človek ktorý ma môže zachrániť som ja sama. Dnes sa za svoje jazvy už nehanbím, nie som pyšná na toto obdobie svojho života, no nehanbím sa. Sú proste dôkazom toho, že som sa cez to dostala a že so na žive. Sú súčasťou mňa a bolo by už zbytočné keby som sa ich snažila po zvyšok života skrývať.
Niesom ešte úplne vonku z toho všetkého. Stále príde obdobie keď by som najradšej siahla po žiletke a niekedy to aj urobím. No uvedomila som si, že môj život je cennejší. Že si zaslúžim žiť a zaslúžim si byť šťastná. Niekedy človek potrebuje klesnúť až na úplé dno aby si uvedomil čo áno a čo už nie. Verím, že to zvládneš aj ty a držím ti prsty!
Ak by si sa chcela porozprávať alebo ktokoľvek z Vás kľudne napíšte, rada pomôžem. Môj mail: terka.salatova@icloud.com

ved to ja mam hrozne vycitky ze chcem umriet a ze co by to urobilo mame...ale ked som fakt ze hrozne na tom vtedy mi je to jedno

Po tom všetkom to nesmieš mamke spraviť. Ako sa musí trápiť, keď Ťa takúto vidí, ako asi tŕpne, aby si si niečo neurobila a ona by to neustriehla. Potom by si to do smrti sama sebe vyčítala. Stali sa Ti nespravodlivé veci, ale pre lásku Tvojej mamy k Tebe, nevzdávaj to. Ona Ťa ľúbi, nech hovorí sestra či kto čo chce. Radšej mame všetko hovor, keď budeš mať chuť si niečo spraviť, aby Ti mohla pomôcť či zavolať pomoc. Určite by bola rada, keby Ti mohla dôverovať, že sa na ňu v každej kríze obrátiš o pomoc. Uľavilo by sa jej i Tebe. Nech je vaša vzájomná láska majákom v búrke, ktorý stále svieti. Nenechaj ho zhasnúť...

psychologicka je v pohode...pomaha mi...to len ja nedokazem robit veci inak ako som ich robila s chorou hlavou

ja uz sa ani s nikym porozpravat neviem...o normalnych veciach...ubija ma obycajny rozhovor myslim ze ludia len stracaju cas kecanim o ,,nicom"

mamu mam taku blizku jej hovorim vsetko aj to co nechcem...napr. ked sa dorezem alebo tak tak zdy aj ked si poviem budem to tajit, nakoniec sa jej s tym priznam lebo ma hryzie svedomie a aj za to lebo viem, ze keby jej to nepoviem, ze by to zistila aj tak a zachovala by sa menej empaticky ako keby jej to poviem hned

ale tym nechcem povedat ze chcem putat pozornost proste som sa odnaucila klamat a zatlkat ako volakedy...to jedine preslo zmenou...ze uz svoje problemy neskryva ze o nich otvorene hovorim

no to bolo zle: to Ťa na tej psychine nechali ísť po odhalení pravdy s nimi dvoma v aute? Si obeť a keď si to konečne zo seba dostala, čo má mať pre teba pozitívny terapeutický účinok, bola si naopak vystavená nátlaku a vyhrážaniu. Takto sa to predsa nemôže robiť. Mala si mať vytvorené prostredie, aby si sa zdôverila v atmosfére prijatia a pokoja a nie aby si bola konfrontovaná s vinníkom a musela sa pred ním obraňovať! Vôbec si sa s ním tam nemala ani vidieť, ani stretnúť, a nieto ešte ísť v spoločnom aute domov. To je môj názor, aj keď nie som psychológ ani psychiater. Nemáš naozaj nikoho, kto by sa Ťa zastal a veril Ti, niekoho z rodiny? Mama, teta, ujo, babka? Kto by bol pri takýchto vyjadreniach s Tebou a postavil sa za teba?

Vo vedľajšej téme chceš opäť zomrieť. Ak psychológ nepomáha, možno treba nájsť iného. Takého, ktorý by ti veril, vedel sa vcítiť a skutočne sa snažil pomôcť. Možno by bola lepšia žena psychologička, matka detí...