Čo som napísala svojej psychologičke do denníka:
"Prečo sa teraz tak poddávam? Myslím, že som sa nikdy nemala dozvedieť, že mám nejakú HPO a BAP, pretože som sa s tým moc stotožnila. Presne ako mi píšu v pezinskom denníku, a ako ste vypichli aj Vy, nemusím byť iba hraničiarka. Je to, ako vždy, o voľbe.
Kým som bola predtým? Relatívne šťastným, určite aktívnejším, veselo nevedomým dievčaťom, ktoré trápili akurát nejaké zasrané traumy z minulosti, ale podvedome chápalo, že minulosť sa zmeniť nedá, preto sa s ňou treba len a len zmieriť. To, čo ma zničilo, bola láska. Spálila ma - znie to ako klišé, ale je to tak. A Meretseger stále nie a nie vstať z toho popola ako fénix, čo je presne to, čo chceme, nie? Nanovo sa poskladať, používať opäť viac IQ než emócie, Žiť, Ž-I-ť, ŽIŤ...
Tak čo... Emócie štekajú, avšak Mer pôjde ďalej?"
Myslíte, že je to možné? Vstať po toľkých blbostiach, čo som porobila, z popola, a opäť ísť ďalej, nebyť si už sama sebe najväčším nepriateľom a konečne sa prijať, pričom sa až tak nepoddávať tomu onálepkovaniu, že som nejaká hraničiarka a bipolárka? A byť radšej tou, čo ňou som naozaj, byť radšej... Meretseger?
