Už neviem čo sa so mnou deje

Zdravím. Takže kde začať. Všetko to začalo približne pred rokom. Uvedomila som si, že so mnou niečo nie je v poriadku. Pár mesiacov mi trvalo, kým som si priznala, že som lesba. Došlo mi to keď som sa zaľúbila do kamarátky, s ktorou som trávila v tom čase každý deň aj 10 hodín. No nerozlučná dvojka. Ono som k nej vlastne niečo cítila už odkedy som ju prvý krát videla, ale určite som si nemyslela že sa do nej zamilujem. Najprv som si vravela že to prejde, že jednoducho nedopustím aby som mala niečo s dievčaťom. Asi to malo niečo dočinenia s tým, že moji rodičia sú silne veriaci, ktorí proti homosexuálom dosť bojujú alebo ako to nazvať. Neskôr mi už bolo všetko jedno a za každú cenu som chcela byť s ňou. Milovala som ju. Mám pocit že už nikdy tak nikoho nebudem ľúbiť ako ju. To čo k nej cítim som ešte k nikomu necítila. S odstupom času som si uvedomila, že predtým som ľúbila viac dievčat, dokonca aj jedného chlapa, takže niesom si celkom istá kam "patrím". Nikdy to však nebolo takéto. No späť k veci. Pár mesiacov som si nahovárala že aj ona ku mne niečo cíti, pretože sa tak správala. Potom sa dala dokopy s jedným chalanom a moje miesto nahradil on. Bolelo to. Doteraz neviem ako to vlastne u nej je, pretože to vyzerá naozaj všelijako, ale to sa nedá vysvetliť. Hovorí sa že vlk vlka pozná a ja mám pocit že v tom tiež nebude tak nevinne. Dosť často keď sme samy sa správa akoby sme spolu niečo mali ja neviem ako to mám chápať a potom ma to strašne deprimuje. Dosť ľudí si to o nás už aj myslí. Pár mesiacov som bola úplne mimo z toho že sa dala dokopy s tým chalanom. To boli asi najhoršie mesiace aké som doteraz zažila. Od rána do večera som nič iné nerobila len ležala, plakala, jedla a spala. Nejako sa to potom urovnalo, i keď už zrejme nikdy nebudem tá čo som bola predtým. Potom sa s ním odrazu rozišla a znova sme boli stále spolu. A tu sa dostávam k hlavnému problému. Po tých pretrpených mesiacoch som sa zmenila. Už to proste niesom ja. Neviem sa poriadne smiať, neviem sa z ničoho tešiť. Stále si vyčítam aká som slabá že ma položilo niečo takéto. Môj život odrazu stratil zmysel a všetko už robím len tak zo zvyku. Nemožem nájsť dôvod prečo žiť, prečo jesť, prečo sa zabávať. V spoločnosti ľudí dlho nevydržím, potrebujem samotu, ale nechcem nikomu ublížiť. Ľudia sa sťažujú že stále len sedím doma. Mimochodom len jeden človek vie o všetkom. Nikto iný o tom čo sa stalo nevie. Už neviem čo im mám vravieť. Chcem sa zabávať, chcem znova žiť. Ale neviem to, proste to nejde. Jediná doba keď sa cítim dobre je keď som s ňou. A aj po tom roku ju stále milujem a dokonca mám pocit, že ešte viac. Odmietam všetkých chlapov, lebo sa bojím že im ublížim. Že ich nedokážem milovať tak ako oni mňa. Bojím sa už sama seba, neviem kto som. Potom prišiel ten osudný moment, keď som sa dozvedela, že odchádza. Nebudem ju vidieť strašne dlhú dobu. Už naozaj neviem čo mám robiť, trpím depresiami. Nemám chuť vstať ráno z postele lebo viem, že ona je preč, nemám pre koho. Nostalgia ma sprevádza každú minútu a noji priatelia ma nespoznávajú. Je zo mňa troska. Ani moja hlava sama nevie, čo všetko za tým je. Nedokážem už ďalej takto žiť. A nemôžem sa opäť postaviť na vlastné nohy. Rodičia už o mojich stavoch vedia, aj o tom že som pravdepodobne lesba. Na moje prekvapenie to brali celkom v poriadku. Ale už ma to proste nebaví. Ako môže byť vôbec niekto na niekom tak závislí? Neviem sa z týchto stavov dostať, rada by som to však skúsila bez liekov. Má niekto prosím nejaký tip ako sa z toho dostať? Zo začarovaného kruhu kde alfa a omega je ona a všetky ostatné problémy vyplívajú z jej neprítomnosti? Cítim sa ako padavka. Stáva sa to každému a ja to už ďalej nezvládam. Prosím pomôžte. Za každú odpoveď ďakujem.