Ahojte. Pisem sem, aby som sa zdoverila s mojim problemom, ktory trva uz dlho, od detstva. Keby som to mala strucne opisat, ide o to, ze uz ma prestal bavit zivot.
Mohla by som zacat tym, ze cely zivot nemam ziadnych kamaratov. Na ZS ma sikanovali, to uz je dost dlha doba, co som ju skoncila, ale následky mi ostali doteraz. Na strednej som tiez nikoho nemala. Teraz som na VS, a celkom inak som si predstavovala studentsky a internatny zivot. Zatial co na intraku vsetci spoluziaci chodia von, sa zabavat, ja nerobim nic, len sedim na izbe, lebo nemam co robit. Raz som sa tak opytala spoluziakov, ked sa niekam chystali, ci by som s nimi nemohla ist, tak mi povedali narovinu ze nie. Odvtedy som to neskusala. Neviem ci je chyba vo mne, ze sa nikto so mnou nechce bavit, alebo ci to je kvôli niecomu inemu. Co sa tyka vztahov, mala som jeden vztah, trval 3 mesiace a skoncil pred 2 rokmi. Odvtedy som nemala. Aj ked som bola na stretnuti s chalanmi, vzdy to skoncilo po stretku, uz viac sa so mnou nechceli stretnut a ani nepovedaali dovod. Najhorsie pre mna je, ze mi to babka s mamou stale davaju najavo, ze nemam ziadne kamaratky, ako to dokazes cele dni len sediet a nic nerobit. Babka zacne do mna vrtat ze som nesikovna, ze si neviem nikoho najst a stale ked som s nou furt zacne o tom hovorit. A mi povedala, ze mi to bude pripominat az dovtedy, kym si nenajdem priatela.
Ja si myslim, ze dovod preco nemam kamaratov je ten, ze som skareda. Ludia mi to aj povedali. Dokonca aj moj byvaly mi toto povedal.
Je toho viacej, co ma trapi, ale nechcem sa tu velmi rozpisovat. Ale uz tak dalej nevladzem, uz som na dne.
