Ako prestať zlyhávať?

bella, vdaka za prispevok,

obcas mi je to akoby jedno s kym by som sa o tom porozpraval, akurat som tak uzavrety pri pomysleni na toto ze si to radsej rozmyslim,
mozno aj kvoli tomu ze kto tomu uveri okrem psychologa,

kto vam je blizsi v rozhovore o tomto, zena zena ci zena muz ?

no este sa aj celkom stranim aj nejakym prejavom naklonnosti citov a podobnych somarin, pritom by som sa k tomu rad vratil,
nemal som muzsky pozitivny vzor doma, ludia

10motovi: jasné, že si to aj Ty zaslúžiš. Zvláštne, že tí, ktorí by sa mali hanbiť, sa zdá nehanbia a tí, ktorí sa nemajú za čo hanbiť, trpia hanbou a bolestnými pocitmi viny. Skrývajú sa pred druhými, vyčítajú si, za čo nemôžu a trestajú sa - ako by už neboli dosť potrestaní. Aká zvláštna je ľudská duša... Obaja - Ty aj Larissa za nič nemôžete, pretože ste boli v plnej moci tých, ktorí Vás mali chrániť a starať sa o Vás. Nemohli ste zabrániť tomu, čo sa Vám stalo. Boli ste v nevýhode vekovej, fyzickej, psychickej, navyše asi aj paralyzovaní strachom a zmätení tým, čo sa to vlastne deje. Tí dospelí mali problém sami so sebou, nedokázali ovládať samých seba a jednoducho preniesli problém na nevinných, ktorí za nič nemohli...

Moto, ak by si mal nejakého dobrého kamaráta, mohol by si sa zdôveriť aj jemu. Alebo niekomu dôveryhodnému z rodiny, ktorý by Ťa dokázal pochopiť a podporiť - ale hlavne uveriť Ti, pretože ak by si sa zdôveril a nakoniec by Ti neuveril, cítil by si sa možno ešte horšie. Bohužiaľ príbuzný toho, čo zneužíval má niekedy veľký problém uveriť, že ten dotyčný bol niečoho takého schopný. Preto je lepšie zdôveriť sa niekomu nezaujatému, a k tomu je dobrý psychológ.

Larissa, je fajn, že dôveruješ psychologičke a že jej môžeš všetko povedať. Ostáva len pri slovách, ktoré do Teba hustí, alebo si to aj zapisuješ? Ak nie, odporúčam spísať si všetky základné veci, čo Ti hovorí a ak na Teba príde opäť chuť rezať sa, čítaj si to dookola. Môžeš si prípadne vytlačiť aj to, čo som Ti napísala a čítať si to. Potrebuješ to dostať z hlavy do srdca. Raz mi ktosi (v inej súvislosti pravdaže) povedal, že je to vec gravitácie :), preniesť to, čo rozumom uznávaš do uzdravenia emócií. Potrebuje to čas a trpezlivosť, raz sa to prelomí a pochopíš to, uveríš tomu a pocítiš oslobodenie. Úplné oslobodenie bude však až po tom, čo odpustíš tomu tyranovi. Potom už viac nebude mať dosah na Tvoj život. Minulosť necháš za sebou a budeš môcť s nádejou a optimizmom hľadieť do budúcnosti. A Ty si radostnú budúcnosť naozaj zaslúžiš. To platí aj pre 10motovi a všetkých, ktorým sa stalo niečo podobné.

10motovi - Ja som to povedala len psychologicke - ako vravim, priatelia si nezasluzia byt zatazovani a ona je jedina, ktorej dostatocne doverujem.

Každý si zaslúži, aby k nemu druhí pristupovali s láskou a úctou - a Ty nie si žiadna výnimka.

toto je veta! stale si to neviem uvedomit ze aj ja si to zasluzim.

Ahojte,

ako maleho ma telesne zneuzivali, fyzicky som sa neposkodzoval, no odopieram si emocie, prejavy naklonnosti, objatie, stale sa za seba hanbim hoci mna zneuzivali,

komu sa s tymto viete zdoverit ludia ?

Chodim k psychologicke, ano, a plne jej doverujem, vie o mne prakticky vsetko.
Dakujem, bella, za povzbudive slova, toto podobne do mna husti aj terapeutka, ale ja stale nie a nie prestat citit sa vinna. Akoby to cele fakt bola moja chyba.

Larissa, tak to máš naozaj vážnu príčinu psychických problémov. Je dobré, že chodíš na psychoterapie. Aký je Tvoj vzťah k terapeutovi - dôveruješ mu? Dokázala si mu všetko odkryť, aj tie najbolestnejšie myšlienky, zážitky, pocity? Lebo toto je veľmi dôležité, nič nenechať v temnote zamknutej siedmej komnaty srdca kvasiť. Verím, že je to žena - psychologička, pretože žena dokáže ženu lepšie pochopiť.

Sama hovoríš, že to bol tyran. Prečo teda dáš na jeho názor? Správal sa k Tebe ako k "odpadu" a Ty si na základe toho naozaj myslíš, že si "odpad"? Ak by to bol človek úctyhodný, čestný, dobrý, jeho názor na Teba by Ťa mohol trápiť - ale takto? Človek, ktorý trápil slabšieho (predpokladám, že ešte dieťa), ktorý šliapal po ľudských aj božích zákonoch - tak na názor takého človeka dáš? Viem, že to robíš podvedome, že si možno až bezmocná vzoprieť a bojovať proti takýmto myšlienkam. Ale to on sa strašne mýlil v Tebe, svojím správaním k Tebe Ťa klamal o Tebe samej. Zneužil svoju moc nad Tebou a ubližoval Ti. Spáchal veľký hriech, siahol na dieťa. Toto si si nezaslúžila, bola si obeť a on násilník. Nikto si nezaslúži také správanie, ani ten najhorší zločinec. Každý si zaslúži, aby k nemu druhí pristupovali s láskou a úctou - a Ty nie si žiadna výnimka.

Bola si hlboko zranená, bola zranená Tvoja dôstojnosť človeka, dôstojnosť ženy. Tú dôstojnosť Ti však nemôže nikto vziať, lebo ju máš vpísanú do každej bunky svojho tela, do každého poryvu svojej duše. Pokús sa tomu uveriť, pokúšaj sa tomu uveriť každý deň. Aj keď ten človek Ťa teraz už sexuálne nezneužíva, stále má istú moc nad Tebou. Už len tým, že Ťa presvedčil, že si si to zaslúžila. Nenechaj ho takto naďalej ovládať Tvoj život, to, čo si o sebe myslíš.

Nuz, na terapiu dochadzam vyse styroch rokov a sebaposkodzovanim trpim podobne dlho, pricom lubit sa neviem. Vyrastala som s tyranom, ktory ma okrem ineho sexualne zneuzival a ja sa stale vnimam ako kus zneuziteho odpadu :( Az si hovorim, ze mi to uplne patri, to rezanie...

a hlavne mám už dlho pocit, že som stratila samu seba, ja už ani neviem čo chcem, len prežívam a som prevažne pasívna. absolútne si už neverím, nerozumiem samej sebe.

Larissa, teba aj iných, ktorí sú na tom podobne ako ty obdivujem, že vôbec zvládate ešte stále zápasiť, dokonca dobrovoľne opakovane chodiť na psychiatriu. že to nevzdávaš. ja sa liečim 8 rokov na stredne ťažkú až ťažkú depresiu na psychiatrii ambulantne a stále sa za to hanbím, neviem si pomôcť, ale považujem to za svoje zlyhanie a niekedy už nevládzem ďalej. som úplne náladová, precitlivelá, nezvládam svoje problémy, vlastne už pomaly ani bežný život. A to mám len 26, čo bude ďalej. na terapie chodím trištvrte roka.

Larissa, človek nepocíti túžbu ubližovať si, rezať sa, len tak. Niečo sa muselo vážne stať v Tvojom živote, čo spôsobilo tento zásadný obrat od normálu - chuť žiť, strach pred bolesťou, ochrana seba a svojho tela pred ublížením. Hospitalizácia a lieky môžu dočasne spôsobiť, že chuť rezať sa nebudeš pociťovať, ale len toto nestačí. Treba objaviť KOREŇ problému a zamerať sa na jeho vyliečenie. Koreňom problému je nejaká rana v Tvojej psychike, ktorú si doteraz nedokázala správne spracovať a preto ten hnev, frustráciu, bezmocnosť a neviem čo ešte podvedome obraciaš proti sebe a chceš si ubližovať. Ak nechodíš na psychoterapiu, prosím začni. A vyrozprávaj tam všetko. Kedy začalo to rezanie? Krátko pred tým sa stalo aj to, čo ho spôsobilo. Poníženie, zrada, fyzické napadnutie, rozvod rodičov, sexuálne zneužitie, výsmech pred druhými, strata milovanej osoby atď, možností je veľa, ale Ty tušíš, čo je ten koreň problému. Tam začni a pod vedením odborníka rozoberaj ten koreň z každej strany, aj keď to strašne bolí a doteraz si sa tomu vyhýbala. Pod vedením odborníka - psychológa - nie sama, aby si neskončila ešte v horšom stave. Psychológ Ti "otvorí" oči, ako máš na to zlé v Tvojom živote správne pozerať, ukáže Ti, kde svojím myslením robíš chybu, pomôže Ti zmieriť sa s tým a prijať to. Lieky problém potlačia, psychoterapia ho môže vyliečiť.