Sú moje menšie potreby zlúčiteľné s existenciou lasky k partnerke?

Príspevok v téme: Sú moje menšie potreby zlúčiteľné s existenciou lasky k partnerke?
Marek_

Ako to vlastne v tomto je? Mám strašný bordel v tom. Niekto sa chce dlho objímať, bozkávať, maznať, tráviť spolu väčšinu dňa, a čo ak to niekto tak nechce? Čo to znamená?

Vždy som si myslel že aký som romantik, že ako budem neskonale milovať svoju partnerku až si ju nájdem. Našiel som ju, teda ona mňa, no od samého začiatku som mal pochybnosti o mojich citoch. Ona totiž tak prejavovala čo ku mne cíti, ako som vyššie opísal, stále chcela so mnou byť a robiť to všetko, no mne to bývalo skôr nepríjemné a po chvíle som už nechcel. Časom sa mi to aj začínalo páčiť, ale nie toľko moc. Začal som preto o sebe pochybovať, že ju neľúbim, alebo že dokonca vôbec neviem ľúbiť. Pričom vždy som túžil po tom že už prvá partnerka bude moja životná. Chcela byť so mnou najradšej aj každý deň, no mne sa až tak veľmi cestovávať 30km za ňou nechcelo, rád som si robil svoje veci na ktoré som obyčajne potreboval dosť času, a s ňou sa stretal treba len cez víkendy.
Aj pri predstave jednoznačnej zaľúbenosti si neviem predstaviť aký to má zmysel robiť dlhšie než pár sekúnd, hore spomenuté činnosti. Je mi to príjemné a rád to robím len vo veľmi menšom množstve, a treba radšej častejšie a krátko než dlho a menej často.

Neviem jej preto ani bez pochybnosti o samom sebe povedať, že ju milujem, a ja nedokážem vysloviť niečo čo tak naozaj necítim. No dokážem sa neskutočne spochybniť, neverím ani svojim citom, bojím sa že som sa tak zmagoril že si už nedokážem v ničom veriť.

Na druhú stranu, Sme spolu rok, prepáčil som jej neveru, jej psychické problémy ktoré robili niekedy zo vzťahu peklo a aj tak som zostal, pretože som nebol schopný byť bez nej, predstava že mám o ňu prísť, že už nebudeme spolu, je pre mňa zdrvujúca, nevidím bez nej zmysel v mojom živote. Toto vždy prichádza keď hrozí že o ňu prídem, vtedy cítim akú ma veľkú hodnotu pre mňa. A to je aj teraz...
A keď je všetko ok sme spolu, vtedy mám prítomné tie pochybnosti že ju ľúbim, a neviem či to nie je tým že sám si to robím, pochybnosťami z odlišných potrieb nás dvoch.

Sme veľmi rozdielni, je iná než po akej som túžil, no zistil som pri nej že to čo mi nesedí na nej nie je tak podstatné, že sú to nepodstatné maličkosti pri predstave že mám byť bez nej. Zároveň máme veľa podobného a hlavne to, že chceme byť jeden pre druhého čo najlepší. Aj po roku je tam z oboch strán tá istá snaha. Znamená to niečo či nič?
Rozídeme sa, a v druhom vzťahu zistím, že som taký istý, že moje potreby sú tak ako to bolo v prvom, a že ten rozchod s prvým dievčaťom v mojom živote bol zbytočný. Či?
Sorry za dĺžku.

Slobodna

Si úplne ok, tiež som na tom podobne. Príliš veľa prejavov citov mi lezie na nervy. U teba je to láska, u nej závislosť. Ty si rád sám, vieš žiť aj bez partnerky, istá dávka slobody je potrebná. Tiež si neviem predstaviť byť neustále zakvačená na partnerovi alebo byť s ním každý deň. Aj keď možno je problém v tom, že to nie sú tí praví. Ktovie...

Clementine

Podľa mňa sa len živíš z tej predstavy, že si chcel aby tvoja prvá bola aj posledná. To že keď sa hádate a zrazu cítiš že och nechcem o ňu prísť, môže byť aj preto, že sa bojíš byť sám, a č ak by si si už potom nikdy žiadnu nenašiel, čo?
ale čo ak sa s touto rozídeš a naájdeš takú, čo tiež nebude potreobať konštantne byť s tebou a tuliť sa? to by bolo super, nie? :)
Ak pochybuješ o tom že ju ľúbiš, tak ju s najväčšou pravdepodobnosťou už nelúbiš.

Marek_

a tiež by som chcel doplniť, slovo ľúbiť pre mňa bolo vždy cudzie, ani k rodine necítim nejaké extra puto, ak som niekedy niekomu v rodine povedal že ho ľúbim, vždy to bolo len preto že to chcel počuť, nikdy som to však tak necítil, ja vždy len "mám rád". A som celkovo dosť flegmatik, a nevypúšťam navonok svoje city, ani zlosť ani radosť, myslím doma... Neviem či mám nejaký citový defekt alebo čo.

Marek_

agnes, keby mi bolo jedno akú, nečakal by som na ňu do 28 rokov. Spoznal som pred ňou viacero dievčat, a so žiadna mi nesedela tak ako ona. Napriek tomu že moja predstava bola iná, cítim že sa tak moc k sebe hodíme, aj keď jednu dobu hrozilo, že sa zmení, povahovo, mal som strach, nechcel som aby sa zmenila, tam som zistil že som rád že je aká je. Aj to ako moc sa chce objímať a všetko mi je milé, len to proste ja až tak neprežívam, však nech mi tu nejaký chalan napíše či keď je zaľúbený či tiež tie veci až tak moc vyžaduje? Pochybujem, a hlavne pochybujem že každý (z tých normálnejších samozrejme)

Marek_

nie, to je už minulosť, o tom som sníval hlavne predtým, pred vzťahom. Teraz ide o iné, nedokážem si predstaviť byť bez nej, konkrétne bez nej, nie bez prvého dievčaťa, a keď to hrozí, zrazu aj to čo mi vadilo mi príde ako nepodstatné a že možno mi to dokonca bude chýbať pri inej, že to takto má byť. Aj to že má psychické problémy, to nás aspoň spojilo, vzájomná pomoc z problémov. Ten vzťah má ozaj hĺbku, veľmi hlboké korene...

Agnes989

Tazko povedat ci ju lubis, to musis vediet najlepsie sam. Ale to, ze s nou netuzis byt kazdy den a netuzis sa nejak moc objimat a maznat nie je zas na chlapa nic vynimocne. Z teba mam ale skor pocit, ze ju zas nejak moc nelubis, len si chcel nejaku babu, jedno aku a rozhodol si sa, ze stoj co stoj vydrzis v prvom vztahu az do smrti. Je ti jedno, ci ta podvadza, ci ti vyhovuje, ci sa sprava tak, aby si s nou bol stastny, proste je prva tak musis vydrzat.

salalalalala

to je sice pekna myslienka, ze ostat s prvym dievcatom, ale nie za kazdu cenu. ty to chces za kazdu cenu. ste spolu rok a uz ta stihla podviest, robila ti peklo zo zivota, nechce sa ti za nou chodit. podla mna je jasne, ze tvoj strach koreni len z toho, ze stratis TU PRVU, lebo si si silou mocou vysnival, ze s tou prvou ostanes.