Dnes som posledný deň náctka, a mám takú hĺbavú nostalgickú náladu, a tak by som rada rozšírila posolstvo, ku ktorému som dnes dospela :) pre dievčatá
Celý život som si myslela, že som škaredá. Nechcel ma žiaden chalan, spolužiaci na strednej sa mi posmievali, oproti mojim kamarátkam, ktoré boli vždy dokonale nastajlované, som si pripadala úplne ošumelo. Celý dobu som bola smutná, neznášala som samu seba.
Dnes už študujem na VŠ a s minulosťou som sa zmierila. Dnes som si ale čítala staré správy na fb, a došla som k prevratnému zisteniu. Chalani MALi o mňa záujem, a ja som si to - počúvajte dobre- nevšimla! Ako som si na týchto kamarátov - lebo som ich automaticky radila do friendzone - spomenula, zrazu mi všetko dávalo zmysel. Celú dobu som bola taká zaujatá "trápením", že som škaredá a nikto ma nechce, že som nevnímala, že to tak nie je.
Dievčatá, chcem tým len povedať - všetko ide zvnútra. Všetky sme krásne, musíte si to uvedomiť, a to že vám to okolie možno nehovorí - nie všetko je o slovách. Namiesto vzlykania do vankúša treba hrdo zdvihnúť hlavu a rozhľadieť sa okolo seba, lebo potom si nevšimnete, možno ten osudový, pohľad, dotyk, úsmev. A budete na toto obdobie, ktoré by malo byť extázou života, mladosť, spomínať ako na veľkú osamelú depresiu.
Všetky ste krásne, len si to musíte priznať!
A prepáčte za tento výlev :)
