Mám svoj príbeh a zaujíma ma váš názor na to. Mám priateľa, strašne dlho (zopár rokov), vo všetkom si spolu rozumieme, knihy, filmy, športové záujmy, je na mňa strašne dobrý a vôbec asi povahovo "najkrajší" chalan. Problém je, že ja k nemu prechovávam "kamarátske" city. On to vie. A stále dúfa, že by mohli byť niečo viac. A ja by som aj vedela byť v tomto vzťahu spokojná, nakoľko láskou som bola sklamaná a viac nechcem byť. Mám teda teraz vzťah z rozumu. Kameň úrazu : Prišiel mi do života človek, do ktorého som sa na prvý pohľad zamilovala - nikdy predtým sa mi to nestalo. Neviem na nič iné myslieť. Len naňho. Teda zraňujem priateľa tým, že prechovávam city k inému ( aj keď to nevie). "láske" neukazujem city, aj keď viem, že je to obojstranné. Nepodviedla som a ani nemám v pláne. Ale zožiera mi to hlavu. Otázka : Ostali by ste radšej vo vzťahu bez lásky, ale zo všetkým ostatným - porozumenie, zhoda, plány alebo nasledovali srdce- neistá budúcnosť, málo spoločného, ale predsa- srdce nepustí...?
Zdravý rozum vs. láska
Hoci nemusíte veriť na osud, niekedy spoznáme človeka, ktorý je k nám osudový (príťažlivosť, iskrenie...). Sme ním očarený a ťahá nás to k nemu. Problém je v tom, že často nás takýto intenzívny vzťah zraní. Nie je to príjemný pocit, no veľa sa naučíme, hlavne sami o sebe. Keď si potom hľadáme vzťahy, sme opatrnejší a radšej zvolíme človeka, s ktorým si rozumieme, pretože láska má veľa podôb a dá sa vypestovať na úcte, nehe a podpore ;)
Samozrejme, je to na tebe, akú cestu si zvolíš ty ;)
Vidím, že mnohým vadí, že som napísala "láska na prvý pohľad". Vtedy som to tak cítila a stále to tak cítim. Toho človeka som predtým nepoznala, ale moja osobnosť a nátura reagovali extrémne inak, ako pri mojích doterajších partneroch. Preto som sa rozhodla to tak pomenovať. Po čase môžem povedať, že ísť za hlasom srdca bolo (nateraz) správne. Písala som, že už sa viac nechcem sklamať, aj preto som váhala nad "rozumom". Lenže vo vzťahu z rozumu som nepocítila to, čo teraz - eufóriu, niečoho, čo ťa napĺňa, zimomriavky z daného človeka, chuť žiť a tvoriť niečo nové. Uvedomujem si, že ak to nevýjde, bude to bolieť. No žijem pre prítomnosť a dávam tomu voľný priechod. Vzájomné spoznávanie stále prebieha a každým jedným razom je krajšie a krajšie a zisťujem, že možno poslúchnuť srdce nebola predsa len márna voľba. Nevybrala som si hlupáka, ignoranta alebo chválenkára. Ale rozhodne som za to, aby sa nič zbytočne neuponáhľalo.
chemia musi byt ak nie je tak to nie je prava laska.viem ze ludia v minulosti uzatvarali manzelstva pre zachranu majetku a koli racionalnych dovodov ale len rax je kazdy na zemi.zit s clovekom.ktoreho nemilujem nic nie je pritazlive na nom pre mna.ked sa nanho pozriem mi nebucha srdce neviem ho objjat lebo jeho bytost nie pre mna je stvorena tak na co.na druhej strane clovek sa musi na seba a doseba pozriet ci je na take urovni atraktivity ze si mozvyberat a dovolit povedat nie.Ale len raz sme tu.mnohy sa beru koli chemii a potom sa rozvadzaju.
vôbec ti neviem pomôcť, len chcem vyjadriť ako s tebou súcitím, síce som v inej situácii ale viem, ako je to zložité ak máš rada oboch... aj keď jedného skôr rozumovo...
ja zase cíitim niečo viac k dvom chalanom a viem že aj oni ku mne-- je to nanič :( zožiera ma to, ale našťastie už obaja vedia aj o tom druhom, moj prvý bývaly a teraz už aj môj druhý bývalý...som v totalnom keli a neviem ako sa dostať z tejto situácie...preto ti rozumiem ale spolieham sa na čas... to je možno jedina možnosť :(
Ešte čosi na tvoju tému - tu je to veľmi milo rozobraté :) archiv.station.zoznam.sk
Enet to vystihla. Vzťah z rozumu niekomu vyhovuje, veď je to nie tak dávno, ako vzťahy z lásky boli skôr raritou. Pokiaľ je vo vzťahu všetko, čo bolo povedané, plus vzájomná úcta, dôvera, priateľstvo, i tá sexuálna stránka sa dá doladiť a vzťah môže pretrvať desaťročia. Avšak. Sme ľudia, sme bytosti emocionálne, už dávno nie sme povinní predkom spájať rody, majetky či držať sa svojej sociálnej skupiny a kasty. Dnes sa žena nemusí vydať za to, aby bola finančne zabezpečená, mala strechu nad hlavou a zodpovedného otca k svojim deťom. Iste, sú aj také, ale je pomaly štandardom, že žena vychováva dieťa/deti sama, a zvláda to. Môžeme šomrať na drahotu a zlé podmienky, ale v skutočnosti takmer nikomu z nás nechýbajú základné veci na život - chýba len láska a porozumenie. Preto je láska tou hybnou silou, čo ženie dvoch do vzťahu (často sa časom ukáže, že mylného). Tie motýliky, tá chémia však, ak si to sami neposerieme, nikdy nevyprchá, akurát v dlhoročnom vzťahu nadobúda inú formu. Takže - podľa môjho názoru, ak si vyberieš milého a dobrého chlapca, hoci ho neľúbiš, môžete prežiť spolu harmonicky až do smrti. Ale môže sa stať, že o pár rokov stretneš "toho pravého" a budeš si búchať hlavu, že si radšej nepočkala. V konečnom dôsledku môžeš ublížiť im obidvom, aj sebe, a ak budú už aj deti, tak aj im. Ja by som si počkala na lásku.
Nikto nema pravo sudit/odsudzovat.. presne ako pise "kafe". Tiez som zazila viackrat nieco take, ze sice dotycny bol mily, pozorny, mozno by bol aj dobry otec ale necitila som viac, az ma to mrzelo miestami ale proste v takom pripade si myslim ,to nie je uprimne a netreba vztah ani zacinat a cakat ze to pride.. nepride to! Bud to tam je od zaciatku alebo to tam nie je.. som uz dlhsie sama a napriek tomu, nejdem do vztahu ak tam nie je ten vyssi zmysel, motyliky, chemia, nazvite to ako chcete. Nevravim preto, ze vztahy z rozumu su odsudene na zanik, niekomu prave taky vztah vyhovuje. Otazkou je vsak, co ak do zivota jedneho z partnerov pride clovek ku ktoremu pociti TO co k tomu svojmu partnerovi z rozumu nikdy necitil..co potom? Bud sa ovladne, potlaci to ale od toho momentu zacne o vztahu pochybovat alebo sa tomu podda a tym padom cely doterajsi cas to nebol uprimny vztah voci tomu druhemu.. toz len moja uvaha, nie som expertom ani poradcom v oblasti partnerskych vztahov, nakolko sama ziaden nemam.
killingspree :) si Boh, že vieš ako to u nich bude? Môže to vyprchať a môže to pretrvať dlhé desaťročia. Je to vždy na danom človeku, aby CÍTIL, čo je pre neho najlepšie a vybral si to. Riadiť sa len rozumom a racionálne je.. neni to ono. A kočka neni blbá, použila i mozog. Nehľadala podľa mňa niečo lepšie, vzrušujúcejšie, len si uvedomila, že vzťah, ktorý mala, ju nenapĺňal. A to je dobre. Netreba sa klamať, že robím správnu vec, ak to tak necítim (zostávať s partnerom z rozumu). To neni dobré pre nikoho.
na prvy pohlad laska? skor pobluznenie, ktore vyprcha, presne na taku istu uroven, aku mas teraz, len s neistotou, aka povaha bude ta "laska"
myslim ze nie kazdy by mal mat pravo na vztah..
Ja poznam rozne vztahy, mam velmi dobru kamaratku, ktora ma priatela uz velmi dlhu dobu, on ju miluje- dal by jej aj modre z neba a ona ho ma rada, neustale mi povie ze je to clovek, s ktorym chce rodinu, buducnost atd...pretoze sa na neho moze spolahnut, je zodpovedny, cielavedomy, spolahlivy, citlivy- proste uzasny clovek do buducnosti, uzasny otec atd, vzdy mi povie ze lasku si uz prezila a ostala vzdy na tom istom a napak, druha znama vyhladava iba chemiu, poblaznenie, kazdy vztah vydrzi par mesiacov, rok a potom sa rozidu, lebo ta chemia opadne :) Je to idividualne- zalezi od toho aky si clovek, su ludia ktori maju radi istotu, pohodu a su ludia ktori vyhladavaju vzdy nieco nove, riadia sa pudmi a tam kde ich to taha, to aj skusia. Netreba odsudzovat nic, kazdy podla svojho gusta :)
