Nechcem už takto žiť

Zdravím všetkých ochotných, ktorí si prečítajú tento problém a napíšu aj nejaký ten svoj pohľad.
Mám 24 rokov a študujem ešte, mám niekoľkoročný vzťah, oboch rodičov, kamarátky, som zdravá fyzicky a psychicky to už si nie som istá. Venujem sa mnohým veciam či už umeleckého i športového charakteru (voľný čas). Mám čo jesť i si obliecť. Ale... Posledný rok sa niečo v mojom vnútri zmenilo, a to takým spôsobom, že ma nič nenapĺňa. Pociťujem strašnú úzkosť a hlavne v ničom nevidím zmysel, mám pocit, že len musím žiť, lebo ma rodičia splodili. Keď som vonku tak som \\\\\\\\\\\\\\\"normálna\\\\\\\\\\\\\\\", to znamená idem von s kamoškami i priateľom, k príbuzným na návšetvu, špotovať, ale ako náhle sa zavriem do svojej izby mám pocit, že všetko je nezmysel, plačem a rozmýšľam do takej roviny, že nakoniec sa mi prestáva chcieť vôbec žiť. Najhoršie je to, keď si večer ľahnem do postele, prepadnú ma tieto myšlienky a potom následne aj sny. Kedysi som si líhala do postele s tým, že som snívala o veciach, ktoré by som chcela a teraz to neviem. Neviem ani čo tento stav spustilo. Nikto to o mne nevie, čo prežívam, lebo ako im môžem povedať, že som nešťastná, keď ani neviem vysvetliť prečo. Mám všetko a vôbec to tak necítim, snažím sa pripomínať si to a rozmýšľať o problémoch iných, ktorí by chceli mať to čo ja. Neviem sa cez to dostať, aby som to naozaj tak vnútorne cítila ako kedysi...