Ahojte :) mám 20 rokov a mám asi nie najlepšie obdobie..nemám to komu povedať nechcem zaťažovať druhých a aj tak si myslím, že by mi neporadili a neviem či nejaká rada na toto je...Začnem od začiatku asi ešte pred polrokom som bývaa smutná a neviem ani prečo proste taký pocit nič ma nebavilo ale nedávala som to najavo ...vždy som sa a aj sa snažím byť pre druhých o najväčšou oporou ..po tomto smutnom období nastalo také..také pekné obdobie kedy sa mi darilo ..našla som si niekoho a celé to bolo fajn...s ním som bola asi 2 mesiace a otehotnela som ...samozrejme, že som mu prestala veriť všetko sa pokazilo a šla som na interupciu čo bolo nedávno en pred dvoma dňami ...nepotrebujem, aby ste ma niekto súdili čo som spravila a podobne...Každý deň si pekne zapálim sviečku a porozprávam sa s tou malou dušičkou...problém je ale v tom, že nik sa ma neopýta ako sa cítim každý mi len hovorí svoje problémy a ja už nevládzem a nemám nikoho kto by ma pochopil nedokážem takto ďalej som smutná naozaj smutná...cítim sa tak akoby som mala zvládnuť druhých problémy ale sama tiež potrebujem pomoc...
Nik sa ma neopýta ako sa cítim
Dá sa to naučiť :) a to že ťa stále niečo bolí ťa bude nútiť hľadať spôsoby AKO sa to naučiť. A tých spôsobov je veľa a každému sadne niečo iné. Len potrebuje hľadať, (nepotrebuje byť vedený niekym) a veriť že sa to dá. Bolesť je hnací motor niečo zmeniť, aby to prestalo bolieť. Je to ukazovadlo - niečo do frasa robím zle. Ak sa niekto naučí trpieť a bolesť znášať.. ehm, pre mňa je to blb. Áno, sú situácie, ktoré prijať treba, nedajú sa zmeniť a bolia. Nejaký čas hej. Ale nie večne. A ja verím tomu, že sme sem prišli zažiť fantastickú realitu, radosť, zážitky a splniť si všetky svoje sny.. Že sa učíme "chodiť na ostrí noža" udržiavať rovnováhu a keď sa príliš vychýlime - bolí to. A to je dobre, lebo keby to nebolelo, zničíme sa. A aby sme sa neničili potrebujeme držať rovnováhu. Len v dnešnej dobe je málo ľudí čo rovnováhu udržať vedia a preto aj tebe príde normálnejšie trpieť. Vieš sa s tým zmieriť, nájsť si výhovorky prečo niečo nejde, ako byť šťastný a užívať si život na plné gule. Je to škoda, lebo smutný, bolestný život je podľa mňa premrhaný. A je jedno koľkým bezdomovcom som pomohla, koľko rokov som ako dobrovoľníčka pomáhala v Afrike.. ak to človek nerobí s radosťou, je to prázdny život. A veľa ľudí takýto život žije v domnení, že Boh to takto chcel (aby sme ľuďom pomáhali) a je to dobré. Neni to dobré. A sami cítia tú prázdnotu, sú zatrpknutí, vyhorení, nič im pomoc druhým nedáva. Máme objaviť plnosť života v sebe a v druhých.
Opäť si to veľmi pekne napísala ale niekto tú schopnosť jednoducho nemá a nedá sa to len tak naučiť ako píšeš.
Netvrdím, že sa nedá ale dokázať čokoľvek prijať ak to človek nevedel nikdy je veľmi ťažké, niekedy priam nemožné a to doslova.
Nie je sama, je obklopená ľuďmi - lenže čo ak sa napriek tej spoločnosti cíti tak veľmi osamelá.
Je to ako keby si išla do divadla a máš pocit, ako keby tam nikto iný okrem teba nebol.
Dá sa naučiť prijímať (ok) ale (príroda, relax - meditácia - samota) jej tú energiu nedá ak ju prijímať nevie. Nenaučí sa to a energiu ako takú môže získať len a len od ľudí, od iného živého človeka, ktorý ju naučí prijímať.
Len pri ľuďoch môže rásť a dokázať oveľa viac ako doteraz. Nie pri knižkách, v lese alebo keď bude v spoločnosti obklopená ľuďmi a bude sa cítiť osamelá.
Delete, tá schopnosť sa dá naučiť. A ľudia sa potom prestanú ZBYTOČNE trápiť. A kočka predsa nie je sama, je obklopená ľuďmi, samota jej nehrozí. Vieš, ja si myslím že neni dobré žiť extrémne - pomáhať druhým až do roztrhania alebo druhých ignorovať. Najlepší je zlatý stred - pomáhať druhým treba a rovnako aj VEDIEŤ požiadať o pomoc a PRIJAŤ ju, keď sama nevládzem. S týmto majú špeciálne na Slovensku ľudia obrovský problém. Nevedia prijímať. A je úplne jedno čo - pochvalu, uznanie, radosť, pomoc... Pomáhať druhým sa nedá do nekonečna, človeka to vyflusne. Musí vedieť aj prijímať, vedieť ako a kde čerpať energiu (príroda, relax - meditácia - samota). Lenže keď človek ubližuje sebe, tak sa to strašne prehliada a dokonca považuje za dobré! Nie neni to dobré, je to choré. Rovnako ako ubližovať druhým je choré ubližovať sebe.
Nikto nemá právo ťa odsudzovať pretože len ty sama vieš čo si prežívala ...skôr si myslím, že potrebuješ odpustiť - predovšetkým asi sama sebe a možno aj jemu.(nevidím do tvojho vnútra ale tak si myslím podla toho čo píšeš). Uvidíš čas všetko zahojí a poradím ti - neber na seba všetku zodpovednosť sveta ked hovoríš že cítiš akoby si mala zvládnuť problémy druhých - pokial sa ťa to nejak špecificky netýka tak nie, to nie sú tvoje starosti. Príliš ťa to vyčerpáva.
ja už tu nechcem byť
kkaffik - pekne napísané...no veľa ľudí nemá tú schopnosť.
a potom sa trápia, lebo na nich každý nakladá a oni to nemajú ako dostať von.
Človek tu môže byť sám pre seba ale je to tvor spoločenský a ak nenájde aspoň akú takú oporu v druhom tak ho samota postupne zdeptá...
trochu si protirečíš. Na jednej strane hovoríš "nechcem zaťažovať druhých " a potom "nik sa ma neopýta ako sa cítim každý mi len hovorí svoje problémy a ja už nevládzem". Ak nechceš zaťažovať druhých, píš si denník a vykecaj sa tam. A keď sa cítiš na houby, tak vtedy sa nesnaž byť tam pre druhých, vtedy tam máš byť hlavne pre seba. Takže všetkých ostatných zastav, že teraz nemožeš, porozprávate sa inokedy. Hovorí sa tomu asertivita alebo aj vedieť povedať NIE. Druhý nie sú odkázaný iba na tvoju pomoc, poradia si aj sami (alebo s niekym druhým). Svet sa neprestane točiť, ak niekoho odmietneš vypočuť, či pomôcť mu. Prvoradá a najdôležitejšia osoba pre teba máš byť TY. Nie nadarmo sa hovorí, že máš milovať druhých tak, ako miluješ seba. Ak seba prehliadaš, nedokážeš milovať/pomáhať ani druhým.
Veľmi dobre toto poznám a nesúhlasím s tým, že treba niekomu vešať problémy na nos.
Ak ťa má niekto skutočne rád, tak by to mal vycítiť. Mal by ti vidieť v očiach smútok a mal by za tebou len prísť a objať ťa. Mal by vedieť kedy sa trápiš a mal by ťa ten niekto poznať.
Lenže ak nikto taký neexistuje tak si musíš jednoducho poradiť sama. Ľudia si na to, že si silná a že nič nepotrebuješ veľmi ľahko zvyknú, no popri tom častokrát zabúdajú nato, že aj ty si človek a potrebuješ sa cítiť byť milovaná.
Nedôveruješ pravdepodobne nikomu a nemáš ani najbližších. Ak by tak bolo, tak nie si tu na fóre a nepíšeš. Môžem ti napísať len to, že ak budeš nosiť masku pred ostatnými a budeš sa smiať napriek tomu, že tvoje srdiečko plače...tak musíš byť dostatočne silná, pretože ľudia ktorí ťa nemajú úprimne radi pod tie masky nikdy vidieť nebudú.
ked vidím ako má každý problémy načo budem niekomu vnucovať tie svoje...
