Neviem ani kde začať a čo vlastne chcem opísať...
Jednoducho mám často pocit že nevládzem. Veľmi často som nervózna a ani sama neviem prečo. Rozčuľujem sa na maličkostiach kvôli jednej veci neviem spávať týždne. Normálne som už z tohto celého unavená. Život mi pripadá strašne ťažký a nezvládam menšie stresové situácie. Jednoducho nezvládam každodenné veci. Ako napr. dva dni som doma, viem že ma na tretí deň v práci čaká nejaká nová úplne iná úloha ako doteraz a nespím normálne dovtedy kým sa k tej úlohe naozaj nedostanem (väčšinou ju absolútne bez problémov zvládnem). Vytváram si v sebe dialógy so šéfom čo mu poviem ak to nebudem vedieť ...stresujem dopredu na mojom neúspechu väčšinou a NEVIEM PREČO? Neustále som nervózna a bojím sa všetkého nového čo nepoznám. Potia sa mi dlane už pri vstupu do obchodu ktorý nepoznám a som tam 1. krát. Väčšinou ten strach prejde o pár minút keď si uvedomím, že je všetko OK. No vždy sa to celé vracia. Mám strach keď mi volá vedúci alebo keď odo mňa niečo chce napr. aby som mu pohľadala nejaké papiere. Zloží telefón začnem hľadať papiere a už uvažujem na tom čo mu poviem aká som ja sprostá že neviem nájsť tie papiere a pod. ... úplné hovadiny mi chodia po rozume a pritom mám úplne super život ale fakt, skvelého priateľa s ktorým som už 5 rokov spolu, super rodinu ktorá ma vždy podporuje a aj konečne dobrú partiu priateľov aj keď to zo začiatku bolo blbé s priateľmi teraz je to fakt super. Jednoducho nechápem prečo som taká, mám tendenciu vsugerovať si aj rôzne choroby...sama sebe si robím psychicky zle a ničí ma to. Ešte nikdy som nezaspala bez toho že by som neuvažovala na tom čo bude, nevytvárala vymyslené dialógy s ľuďmi a podobne. Je to podľa Vás normálne? Som jednoducho iba typ človeka ktorý znáša zmeny a stres ťažko? alebo to normálne nie je? Mala by som vyhľadať pomoc? Vďaka za každú radu!
Potrebujem lekára?
Prehnane rozculovanie sa je nabytkom vnutornej agresie. Treba si ist zabehat do prirody, vyrevat sa v prirode alebo aj ten boxovaci vak. Ja mam s tym tiez problem, lebo nemam po ruke ani "prirodu" kde by som nerusene mohla hulakat. Je to tazke, kedze na ludoch by sme si agresiu vybijat nemali. Niekto to robi aj tak a niekomu sa hromadi zial.
myslim si, ze by si mohla skusit navstevu psychologa. utriedis si myslienky, najdes lepsie sposoby zvladania zataze, ziskas nezaujaty a odborny pohlad....nevahaj
nebolo by od veci...
Ak neide o zivot ide o H...o.Lenze dnes ludia maju strach, ze pridu o zamestnanie o prijem...Stratili sa zivotne istoty, ktore tu boli.Keby ste mali na konte 10 mil euro, tak by ste mohli sefa poslat do teplych krajin.
Niektore sebavedome zeny ukazu poprsie,
pekne nohy a aj ked nevedia nic najst v robote dari sa im, lebo eroticke osviezenie pre vacsinu normalnych chlapov sefov je lakave...Kto je dnes poctivy a pracovity ten uspech nema.
Poznam jednu kocku co chodila od 18 rokov pracovat do erotaku skoncila strednu aj vysoku skolu a dnes je doktorka.Je sebavedoma ma prachy a nema ziadne depky, stara sa iba o svoju postavicku.
Zaver: Ak sa neviete k svojim problemom postavit s nadhladom tak mali by ste brat antidepresiva, alebo aspon ten reklamovany SEDATIF PC.
Ty ziadneho psychiatra nepotrebujes a uz vobec nie lieky. To, ze si v mysli vytvaras dialogy so sefom a pedstavujes si, co mu povies, je len akousi "psychickou pripravou" - pokusom o odohnanie strachu, ci tremy z rozhovoru so sefom a tak trochu v tomto smere aj moze pomoct. Neviem, no ja som si taketo dialogy v hlave nikdy nevytvarala, ale ked som pracovala vo velkom kolektive, tak mi mnoho ludi povedalo, ze to tak robia a boli to normalni ludia, ziadni sibnuti. A aj priznali, ze to robia z nervozity, aby uz mali pripravenu tu "spravnu vetu" napriklad vtedy, ked si chceli ist vypytat dovolenku a mali strach z toho, ze ju nedostanu, a podobne. Boli to vlastne celkom normalni ludia, len s trochu vacsim mnozstvom strachu a tremy ako ti ostatni. A este nieco mali spolocne - prilis casto malovali certa na stenu, teda mali privela negativnych myslienok a neustale sa bez dovodu obavali toho, ze nastane ta najhorsia z moznych okolnosti. Napriklad ked si isli pytat dovolenku, neustale sa obavali, ze ju nedostanu, a podobne. Ked som si ale isla pytat dovolenku ja, bolo mi prakticky uplne jedno, ci ju dostanem, alebo nie, ale vzdy som si bola na sto percent ista, ze ju dostanem a vzdy som ju aj dostala. Aby si odohnala zo svojej mysle tento strach, skus si precitat knizky Tajomstvo a Sila, ktore napisala Rhonda Byrne. Su o pozitivnom mysleni a o tom, ako ho praktizovat v kazdodennom zivote a o stasti, ktore z neho vyplyva. Niekto to proste vie aj sam od seba, niekoho to nauci knizka a niekto moze precitat aj tisic podobnych knih a ich obsahu aj tak neporozumie. Dalsia vec - Zivot nie je javisko, na ktorom ludia - herci hraju uz tisickrat vopred nacvicene scenky. Zivot nie je javisko a ty nie si herecka. Akokolvek sa snazis vytvarat si vo svojich predstavach "pripravu na zivot" formou fiktivnych dialogov so sefom, vzdy sa moze stat, ze sa ta sef opyta na nieco, s cim si neratala a co potom? "Pan sef, prepacte mi, ale ja vam nemozem odpovedat na vasu otazku, lebo som si este na nu nepripravila odpoved. Dajte mi ju na domacu ulohu a ja na nu doma vypracujem slohovu pracu, naucim sa ju naspamat a zajtra vam ju od slova do slova zarecitujem, slubujem." Takto to funguje v skole na hodinach slohu, ale nie v zivote. Nepodcenuj samu seba natolko, aby si si o sebe myslela, ze nemas schopnost zareagovat na kazdu necakanu otazku normalnou, prieranou odpovedou, ktora nemohla byt vopred pripravena. Tuto scopnost ma predsa kazdy. Vytvaranie si fiktivnych dialogov so sefom sice nie je psychicka vada, ale moze tvojej psychike tak trochu ublizit tym, ze v case, ked to robis, prevladaju v tvojej hlave negativne myslienky a negativne emocie ako strach zo zlyhania pri komunikacii so sefom, strach z toho, ze sa strapnis... A tieto negativne myslienky a negativne emocie povedu v konecnom dosledku len a len k sebapodcenovaniu, ktoreho vysledkom je znizovanie tvojho sebavedomia rychlostou blesku. Mnohi ludia maju nizke sebavedomie vinou rodicov, lebo ich v detstve za nic nechvalili, len za vsetko kritizovali, casto aj neopravnene a bezdovodne podcenovali. A tebe ani nikto v detstve taketo nieco robit nemusel - robis si to sama. Dokazes s tym prestat aj bez pomoci psychiatrickych liekov, ktore z teba urobia sibnuto vyzerajuceho obezneho cloveka chodiaceho s vyplazenym jazykom a priberajuceho na hmotnosti rychlostou 10 kg za mesiac? Dokazes s tym prestat aj bez psychiatrickych liekov, ktore ti zabiju mozgove bunky (prave tie, ktore sa uz nedokazu obnovit), pripravia ta o pamat a o schopnost logicky mysliet? Dokazes s tym prestat aj bez psychiatrickych liekov, ktore z tvojich sikovnych ruk urobia trasuce sa ruky, z ktorych ti bude vsetko padat, budes sa v case ich uzivania citit ako to najvacsie nemehlo a manualna zrucnost sa u teba stane raz a navzdy minulostou? Dokazes s tym prestat aj bez toho, aby do teba psychiatri pchali a pchali za hrst liekov rano, za hrst liekov na obed, za hrst liekov vecer a poskodili ti tym pecen, nastartovali zlyhavanie obliciek a zapricinii "syndrom nahleho umrtia" (otravu psychiatrickymi liekmi)? Dokazes s tym prestat aj bez psychiatrov, aby si si vazila samu seba, ze si to zvladla aj bez nich? URCITE ANO!
Podla mna sa takto citi dost ludi. Ono to zalezi iba na tebe, do akej miery ti to prekaza. Ak neprekaza a vies si predstavit takto zit, tak nemusis nic riesit. Ak ti to velmi prekaza, mozes s tym pracovat na terapii alebo si ist po tabletky k psychiatrovi a budes mat pokoj.
