Ahojte, Asi mám problém so sebavedomím. A pritom nemám dôvod si neveriť.
Pomaly končím technickú VŠ, mám niekoľkoročnú prax v dobrej firme popri škole, cestujem, priateľa milujem,...ALe aj tak akoby mi to nestačilo.
Proste sa napr. porovnávam so spolužiačkami. A pritom oni sú len na intráku a nemajú žiadnú brigádu, skončili skúšky už minulý týždeň a mne to vychádza ešte na týždeň naviac. A tak keď sa nato tak pozriem, si vo vnútry pripradám hlúpo, že oni už skončili a ja ešte nie. Ale neviem prečo sa tak cítim :(. LEbo zas ja som aj do práce robila popri skúškach...
Tiež je to isté s priateľovou nastávajúcou švagrinou. Teda už nie je. Lebo sa rozišla s jeho bratom. To dievča, ako mi všetci hovorili, bolo hlúpe, spoliehalo sa len na svojho priateľa a rodičov, nič nerobila, ani v kuchyni, ani na záhrade, ani v škole, ani v práci, len sa fintila a zabávala. A ja som aj tak toto jediné dobré na nej našla a mi bolo ľúto, že sa tak nefintím, že sa neviem tak líškať ľuďom ako ona.
Tak sa mi zdá, že na druhých aj keby mali 100 zlých vlastností, skutkov, ja nájdem ten 101. ktorý je dobrý, jeden jediný, a je mi potom smutno, že ja taká nie som.
Ale naopak, ja mám v živote dosť už splnených cieľov, a stále nájdem čosi zlé na sebe, stále o sebe pochybujem, stále si neverím.
Neviete mi nato čosi povzdudzujúce prosím povedať? čo s tým?
