Ahojte, chodím na strednú školu a nemám v podstate nikoho. Nemám žiadnych kamarátov, kamarátky. A dá sa povedať že ani rodinu. Žijem iba s otcom, mamina mi zomrela keď som mala 10 rokov. Nemáme veľa peňazí, ocko stále robí, takže som skoro vždy sama doma. Varím, pratám, popri tom všetkom v domácnosti sa dobre učím. Nechodím po diskotékach, baroch .. Viem že môj ocko to nemá ľahké, tak sa pred nim snažím zakrývať moje pocity. Sama som na dne, ale snažím sa pomáhať druhým. Niekedy mám vážne pocit že na tomto svete ani nechcem byť, nemám tu nikoho s kým by som sa mohla porozprávať. V triede sa so mnou tiež nikto nebaví, proste som sama. Mala som 2 roky priateľa, a aspoň som mala pocit že ma niekto drží nad vodou. Rozišiel sa so mnou kôly inej. Takže teraz som už úplne bez chuti do života. Mám pocit že som na tomto svete len navyše. Viem že by som mala ísť asi za psychologičkou, ale ja si uvedomujem čo robím a aké mám sklony, aj tak by mi nepomohla. Keď vidím aký super život majú niektorý ľudia, tak to už nezvládam. Prečo nemôžem mať ja taký život ? Prečo musím žiť takto ? Nemám nikoho, nič, len život plný smútku a sĺz. Napísala som tu preto lebo už neviem na koho sa mám obrátiť, nemáte niekto s niečim takým skúsenosť, necítili ste sa niekedy takto ? Ako zabudnúť na človeka ktorého milujete ale opustil vás ? ... AKO ? Prosím pomoc . ĎAKUJEM
Zlý život?
vieš koľko miliónov ľudí by s tebou menilo?? Smutné je len to, že ty nevnímaš, KOĽKO VEĽA vecí v živote máš. Z ktorých sa môžeš tešiť, ceniť si ich, ďakovať za ne.. zdravie, oči, ruky, nohy, možnosť sa vzdelávať.. nauč sa to. Nauč sa každý deň ďakovať za to že si mala kde spať, že si spala v bezpečnej krajine, neni tu vojna, že máš čo jesť, nepotrebuješ nikoho kto by ťa kŕmil, máš svoje ruky, nemáš žiadnu dietu, môžeš si zjesť čo chceš, nohy ťa odnesú kde chceš, nepotrebuješ vozík, barle ani auto.. nauč sa usmievať len tak, svieti slnko - mám dôvod na úsmev, prší a ja som pod dážnikom - juch:) zmokla som do nitky - juch ako dobre že sa mám kde zohriať a prezliecť do suchého...
Smútok je veľká brzda v živote. Ak sa nenaučíš tešiť z vecí ktoré máš a že ich máš hodne, o tom by som ti tu mohla písať na desať strán. Ak sa nenaučíš tešiť, tak nikdy nepochopíš AKÝ SUPER ŽIVOT ty UŽ MÁŠ, len o tom, žiaľ, nevieš, nevnímaš, nevidíš to.. Vieš koľko ľudí by s tebou okamžite menilo?? Lebo považuje tvoj život za seper? Ak sa ti to nezdá tak sa inšpiruj tými druhými - čo robia inak, sú smutní ako ja? Keby si poznala ich život do detailov, možno by si bola prekvapená koľko ťažkostí a problémov majú a viac by si nechcela žiť ten ICH život, ale brala by si naspäť svoj. Neni všetka tráva u susedov zelenšia, ako na tvojej lúke. Často je to len zdanie, prípadne tvrdá drina - kým sa k tomu dopracovali, prijali svoje obmedzenia, vyriešili iné problémy a až potom sa mali tak dobre ako to ty TERAZ vidíš. Ale VŠETKO má svoje svetlé stránky a aj tie temné a ťažké.
Vždy budu na svete ludia ktorým možme zavidiet ich "super život" snaž sa a vždy budu aj ludia ktorých život by si nechce lažiť ani za svet. Váž si svoj život a snaž si ho urobiť podla svojich snov-to je najdôležitejšie-naplnať si svoje sny- lebo o tom je život.Určite máš kamarátov len ich ešte nevidíš. Snaž sa viac komunikovať s okolím, či už niekomu pomožeš alebo si nájdeš športové aktivity, alebo kamaratku na pokecanie atd. A este jedno: nikdy nezabudaj na svoju rodinu a snaž sa oslovit aj kamaratov z minulosti.
Vela sťastia.
tvoj problem mi je povedomy. Nezufaj, to ti nepomoze. Mas za sebou nieco, co si nespracovala alebo inak nespracovala spravne. Cas je najlepsie liek a jednoducho sa nevzdavaj. Ak ta niekto oopusti, logicky nepatril k tebe. Kto k tebe patri, ten ta neopusti. Aby mohlo zacat nieco nove, musi skoncit nieco stare. Ak chces, pogoogli nieco o TPO, pozri nieco o Alesovi Kalinovi, tam je pointa. Otec ta urcite miluje a jemu mozes verit, jemu povedz VSETKO a nic si pre seba nenechavat a NIKDY ! Cim mu viac povies, tym to bude lepsie. Neviem preco to utajovat. Samozrejme ak pride domov nervozny ako nikdy, tak vtedy to nebude idealne ale ak bude v priemernej a lepsej nalade, povedz mu co citis, ako ti je a uvidis zazrak na vlastne oci. Ak bude aj plakat, neznamena ze mas byt uz ticho, ale skor ze si rozumiete a najdete riesenie. Mozno ani on ti nevie nic povedat, lebo chce byt silny. Mali by ste si povedat obaja svoje pocity a potom to bude parada.
annamaria ...to si pekne napísala.
Ja by som len dodala,že psycholog nieje psychiater.
Psycholog najde problemy a pomože ti zaradiť sa do života, najst seba samu,nove riešenia,..a je aj ten čo určí či nejakeho psychiatra potrebuješ.
Psychiater ti určí diagnozu a dá lieky.
Držím ti palčeky .
Nemáš starých rodičov? Koľko máš rokov?
Ale aj keď si to tu nenapísala a naopak, spomenula si otca, ktorý veľa pracuje, ja by som sa chytila práve toho.
Je síce fajn, že si uvedomuješ, že je pracovne vyťažený, ale predsa len si myslím, že by si mu mala o svojich pocitoch porozprávať.
O to viac, ak máte len jeden druhého.
Som presvedčená, že by ti to pomohlo a otec by bol isto rád, že si sa mu zdôverila. Skúste si spolu naplánovať nejaké akcie. Nemusia stáť horibilné sumy, aspoň malé prechádzky, občas bowling či kino.
Mohla by si popremýšľať nad brigádou (neviem, koľko máš rokov), niečo by si si zarobila, spoznala nových ľudí.
Nepremýšľala si o tom, prečo sa s tebou v škole nikto nebaví?
Moja dcéra (tretiačka na strednej) má spolužiačku, ktorej pred pár dňami zomrela mamka pri autonehode. pred dvomi rokmi pochovali ocka, zomrel na rakovinu. Zostala sama so súrodencami...
Ver tomu, že je veľa ľudí, ktorí majú väčšie problémy, než ty. nechcem tým povedať, že tie tvoje nie sú dôležité.
Len sa neopúšťaj. Máš ocina, ktorý ťa určite ľúbi a časom iste spoznáš novú lásku, ktorá ťa pre inú neopustí.
Skús si tiež stanoviť nejaké ciele, napr. čo chceš robiť po skončení školy, ktorým smerom sa vybrať...či študovať ďalej, alebo sa niekde zamestnať...
Neboj sa, nie si na svete sama :) V práci spznáš nových ľudí, môžeš (ak ho ešte nemáš) si kúpiť psíka..Skrátka robiť niečo, pri čom nebudeš mať čas myslieť na smutné veci.
Na virtuálnych "priateľov" by som sa na tvojom mieste veľmi neupínala. Nikdy nevieš, kto na druhej strane naozaj je.
Vraví sa, že ak nám zomrie niekto veľmi blízky, že sa na nás zhora díva a chráni nás. Tvoja mamina ťa určite vidí a isto by veľmi chcela, aby si bola šťastná.
Hlavu hore, krásne veci na teba ešte len čakajú :)
Skus napisat na www.ipcko.sk radi si tam s tebou o vsetkom anonymne popisu ;)
Žilina
odkial si?
