zdravim vsetkych. Chcela by som sa podelit so svojim pribehom. S jednym chalanom sa pozname viac ako sest rokov a z toho tych 3-4 osobne. Spociatku mal on este priatelku, potom dokym som bola na vyske tak sme boli kazdy na opacnom konci republiky. Neskor sme sa schadzali, istu dobu neschadzali, zase schadzali ale nikdy nebolo z toho nic vaznejsie. A teraz je to stale viac menej rovnake, zalezi mi na nom, citim sa dobre s nim, mam si co s nim povedat ale fyzicky ma nepritahuje - nie som z neho paf ale mam ho rada. neviem vsak ci je to na urovni priatelstva alebo lasky. takto sa to tiahne uz vyse roka a poslednu dobu si povedal dost, ze sa do mna zalubil, ale ze to nechce aby to bolo taketo, ze nevie na com je, ze ho to prestalo bavit, ze chce normalne zit. A uprimne sa mu ani nedivim po tolkych rokoch. Tak mi poprial vsetko dobre do zivota. A v tom momente ako mi to oznamil, tak akoby sa mi svet zrutil, bola som smutna, uplne bez zivota, chybal mi, prestal pisat. Citila som sa akoby mi nieco chybalo, akoby som nemala ruku alebo ako po rozchode. Preto som to chcela dat do starych kolaji, nejako doporiadku, lenze ja neviem ci ho lubim, ci tento cit co k nemu citim je laska. Nikdy v zivote som nemala priatela, neviem co je to lubit a byt lubena. Na druhej strane, nemam -nast rokov, bojim sa ci si najdem este niekoho ineho ako on nie je ten pravy, nie som ziadny party alebo nejaky typ vyhladavajuci spolocnost. zacnem resp. naucim sa ho lubit ked som to za tie roky nedokazala? Alebo ho lubim a neviem o tom? Dakujem za vase pripadne postrehy a hlavne za to ze ste sa docitali ku koncu
Lubim - nelubim?
trošku podobná vec mi tiež podchvíľou vŕta v hlave, ale zatiaľ mi to vychádza, že keď si bez niekoho len ťažko vieš predstaviť svoj život, tak ho buď ľúbiš, alebo, druhá možnosť je nejaká chorá závislosť na danej osobe. a to už by sa skôr malo dať rozlíšiť jedno od druhého (samozrejmosťou je pri láske aj to, že pre toho druhého chceš len to najlepšie, čo môže niekedy znamenať aj ochotu nechať ho ísť. pri závislosti sa ho budeš chcieť za každú cenu sebecky udržať pri sebe). a tak aspoň u mňa, keď si porovnám, čo so mnou robí predstava, že by sa bárs i všetky moje najlepšie kamarátky a kamaráti (nemám ich zasa až tak veľa) napr. niekam rozhodli odsťahovať - tj. chýbali by mi, ale v pohode by som to uniesla, ak by sme si ďalej aspoň občas písali atď... a oproti tomu predstava, že by sa niekam ďaleko rozhodol odsťahovať jeden konkrétny muž ;) rozdiel je to poriadny. prežila by som samozrejme i to, určite by som ho neprosila, aby so mnou zostal alebo čo, ale svinsky by to bolelo. takže asi tak nejak...
