Mám 20 rokov a ešte som nemala normálny vzťah. Naposledy som mala chalana v 16, a to bola v podstate ešte detská "láska", krátka a nevinná.
No v súčasnosti mám problém nadväzovať vzťahy, ale netuším, prečo. Som veľmi spoločenský a priateľský človek, hocikoho oslovím, s hocikým sa porozprávam a ľahko sa skamarátim, či je to chlapec, alebo dievča, rada spoznávam nových ľudí a nehanbím sa ich. Ale akonáhle sa chalanovi zapáčim, a chcel by viac než kamarátstvo, tak zaspätkujem, a aj keď mi je s tým človekom dobre, rozumiem si s ním a možno by som si dokázala s ním aj predstaviť vzťah, akonáhle vidím, že má vážnejší záujem, tak mám blok a neviem sa donútiť ho znova vidieť. Za posledné mesiace sa mi to stalo už druhýkrát.
Prvýkrát to bol chalan, pár rokov odo mňa starší, stretli sme sa vonku, vymenili čísla a písali si. Potom sme šli na rande, dobre sme sa bavili, bolo to ozaj príjemné, už sme sa tam aj pobozkali, šli sme dokonca za ruky. No ale keď ma volal von znovu, tak ja som chcela ísť, veď prvýkrát sa to vydarilo - ale akosi som nemohla. Proste som mala pred tým ďalším rande pocit, akoby som sa šla utopiť, neviem to tak dobre popísať, a na poslednú chvíľu som to zrušila. Takto sa to stalo asi ešte trikrát a už som ho chudáka nechcela ďalej naťahovať, a napísala som mu že to nejde.
Teraz sa mi to stalo znova. V decembri som sa stretávala s chalanom, presne v mojom veku. Trikrát sme sa stretli, ako kamaráti, a boli sme spolu až do rána, tak sme si rozumeli, a ten posledný raz sme sa aj bozkávali. Teraz nedávno mi písal o tom, žeby so mnou rád skúsil vzťah, a keďže sme si naozaj rozumeli, tak som mu písala, že možno, že sa stretneme a porozprávame o tom. Lenže situácia sa opakuje - už dvakrát sme mali dohodnuté stretnutie, ale ja to stále prekladám, pretože znova mám pocit, akoby som sa išla zadusiť, že nedokážem jednoducho na to stretnutie prísť, pričom viem, že o nič nejde, len sa porozprávať, ale mám príšerný blok, najradšej by som to odkladala donekonečna.
Už naozaj neviem, čo mám s tým robiť, pretože to nie je normálne. Ako nadviažem vzťah, z ktorého potom by mohlo byť aj manželstvo a rodina, keď pri prvom náznaku, že by som mohla s niekým chodiť, tak hneď spanikárim? A keby to boli neznámi chlapi, ale ja ich poznám a viem, že mi je s nimi dobre, ale aj tak mám s tým takýto problém.
Mám vyhľadať nejakého terapeuta alebo viete mi nejako poradiť?
Mám hrozný blok stretávať sa s chlapmi a som z toho zúfalá
Si citovo uzavretá, emočne bloknutá, nič nezvyčajné, asi len to, že si žena a toto majú väčšinou chlapi - a skoro všetci.
Človek, ktorý nemá slov, by mal byť ticho ;)
Boze navazate sa tu do lienocky, ktora chcela autorke temy len poradit a pritom napisete hentake prispevky????
embryo, ty kludne napises, ze vsetky zeny automaticky nevedia, co chcu. To nie je urazanie? nikoho? A slobodna, ty rovno obvinis autorku temy, ze je vypocitava namotavacka :DDDDD nemam slov
ahoj Nefertari
clovek si niekedy praje viac, ako znesie.
napríklad si clovek niekedy praje auto ale v skutocnosti ho az tak nechce, ani platit, ani servisovat.
mozno si napríklad neprajes nieco co si prajes ... lebo ked to si prajes ti je poskytnute (zhmotnene) zrazu si uvedomis "ahaa toto som si priala .. hm ale toto som nechcela" :)
praj si to co ta spravi stastnou :) :) priat a veris mozes v hocico, preto si praj naozaj tolko kolko chces - nie menej, ani nie viac .. praj si vsetkeho tak aby si stastna bola :)
Tak drzim palce , Nefertari :)
Ale viem, ale môžem ťa trošku poštekliť, nie? :) Nakoľko mi je už dávno známa tvoja láska ku škatuľkám :)
lienocka-33: prepac, ale ziadnym argumentom by si ma nepresvedcila, ze to co si napisala nie je somarina...
Slobodna: ved ty dobre vies ako som to myslel! ;-)
Slobodna - to je o mne? Že sa len hram? Ak to tak je, je mi to ľúto, nemyslela som to tak a rozhodne nechcem nikoho odkopávať.
Biela Kobra - ďakujem za pekný komentár :)
a ďakujem všetkým, čo radili. Asi si nechám nejaký čas, aby som nad sebou porozmýšľala. Lebo chudáci chalani si nezaslúžia, aby som ich takto stresovala, aj keď to tak nemyslím.
Nefertari, ak si ešte pamätáš, čo som ti písala poobede, a čo si odpísala ty mne, je to preto. Nevieš, ako to vyzerá, nevieš, čo máš od vzťahu čakať, a neznámo vzbudzuje strach. Keby si vedela, správala by si sa prirodzenejšie. Dokázala by si si vyjsť s chalanom "len tak", bez strachu aj bez očakávaní. Nie každé rande musí skončiť manželstvom, ba ani pusou. Časom by sa určite našiel jeden, ktorý by ti bol sympatický, ktorý by ti "zavoňal", ktorému by si dôverovala, a možno s veľkou dávkou paniky by si mu dovolila nejaké nežnôstky a neskôr viac, a bola by si spokojná s ním aj s tebou. Ale ty voči chlapcom nemáš dôveru, necítiš istotu, že je AJ na tebe, ako dlho bude váš vzťah trvať, a tak to utneš skôr, ako sa začne. Neboj sa. Si ešte strašne mladučká. Nikde nie je napísané, že v dvadsiatke musíš mať vážnu známosť. Niektoré sú zrelé na vzťah v 15, niektoré v štyridsiadke, niektoré nikdy, ale verím, že časom iste dozrieš aj ty. Netráp sa, nesnaž sa nasilu niekomu dostať do náručia, možno za to vôbec nestojí. Keď raz za to bude niekto stáť, určite to spoznáš, a potom zatni zuby, zahoď strach a choď po ňom. Uvidíš, že spoločne to zvládnete, veď budete na to dvaja.
veď sa nejak premôž a na to stretnutie s ním choď. proste sa zatni a keby si mala nutkanie to preložiť, tak to NEROB! podľa mňa, keď sa už naozaj stretnete, bude to fajn. ale mala by si porozmýšľať, prečo to tak máš, čoho presne sa bojíš a z akého dôvodu. ja som tiež mala trocha strach zo vzťahu (možno preto, že vzťah mojich rodičov nebol z tých ukážkových, resp. aj doteraz poznám málo párov, ktoré by som si mohla klásť za vzor), bála som sa, že tú druhú stranu sklamem, alebo naopak, že ja budem tá, ktorá bude zneužitá a doráňaná... ale bolo to len na úrovni slabého pocitu, nebránilo mi to v živote a časom sa to tuším kamsi stratilo...
