Prosím vás je tu niekto, kto má BPD (emočne nestabilná porucha osobnosti hraničný typ)? asi rok chodím ku psychológovi a približne pol roka k psychiatrovi pričom mi povedal, že keďže ešte nemám 18 (chýba mi ešte cca 6 mesiacov do 18tky) tak som zatiaľ akcentovaná osobnosť s najsilnejšou emóciou - hnevom. Ale do papierov mi napísal aj to že mám tú poruchu osobnosti. Plus ešte mám ADHD, K tomu mám ešte dyssomniu alebo neorganickú insomniu, čo znamená, že som zvykla spávať 3-4 maximálne 5 hodín v noci. Ale necítila som sa unavená. Prvýkrát u psychiatra som dostala serlift polku tabletky ráno a mirzaten polku na večer. Po mirzatene som ráno nebola schopná vstať do školy. Tak mi to potom zmenil na stilnox. Stilnox bol fajn. Ale teraz posledne mi stilnox vysadil (no vlastne povedal, že ho mám brať len keď bude moc zle) a dal mi chlorprothixen. Neviem načo mi stilnox vysadil (aj keď je návykový, ja som ho brala od decembra do teraz a pohoda) a dal mi tento ďalší, keď po tomto večer sa mi vôbec nechce spať a v noci sa stále budím. Ide mi to na nervy, pretože ma po ňom celé dni neskutočne bolí hlava. Zase sa mi vrátili migrény z detstva a je zle. Chcela by som sa vás opýtať, ak niekto z vás má bpd, ako to zvládate? a chcela som vás poprosiť, či by sa nenašiel niekto s kým by som si mohla o tom písať otvorene. najlepšie niekto kto to sám tiež má. neberiem toto ako zoznamku, ale niekedy sa o tom potrebujem rozprávať alebo potrebujem radu, ale nemôžem sa o tom baviť s niký, preto prosím vás.
BPD - F60.31 - emočne nestabilná porucha osobnosti
Tak sa treba odhodlať no bez skúseností je to dosť riziko!!!
Ahoj. Hej no čosi som o tom už počula ale neviem presne čo to znamená
Ahoj, BPD sice nemam, ale jsem bipolarni, takze tam se taky stridaji nalady. Milovat & nenavidet, ano... Znam. Mozna nejake znaky hranicni poruchy mam.
Kamarad, ktery tim trpi, si chvalil knizku Hranicni porucha osobnosti od Rohra a ne tak davno se mne ptal, jestli nekdo na Slovensku dela DBT (dialektickou behavioralni terapii). Pry to lidem s BPD pomaha asi nejvic.
ani o mne to skoro nikto nevie, ale myslela som to tak, že hlavne sama predsebou sa zvyknem vyhovárať na chorobu. :)) držím palce, bojujeme!!!
Jajaa dakujem. Ja sa na to nevyhovaram lebo to nikto nevie. Mozno to skusim.
ozaj, ešte ma napadlo, že by si mohla skúsiť si popísať s mladými ľuďmi, ktorí majú psychologické vzdelania a priateľský prístup na ipcko.sk. :)
trevorhugo...moja, rok som samu seba presviedčala o tom, že ľudí k životu absolútne nepotrebujem, vyhýbala som sa takmer všetkým kontaktom s ľuďmi, až som sa dopracovala k stavu, že mi bolo už fakt takmer všetko jedno. Už som si plánovala samovraždu, už ani na rodine mi nezáležalo, chcela som len, aby tá bolesť vo mne prestala. Dokonca som už aj prestala veriť v Boha. A keď mi bolo už fakt veľmi veľmi zle, išla som na prechádzku a že po nej koniec. A počas prechádzky som zistila, že to jednoducho nedokážem urobiť, ale to už bol fakt len čistý pud sebazáchovy, už mi na ničom nezáležalo a ani nasebe. A teraz s odstupom vyše roka rozmýšľam, či som spravila dobre a v posledné dni si hovorím, že určite ano. Celý rok som nasebe tvrdo makala, samozrejme psychiater + terapia, ale snažím sa aj sama a hoci by možno niekto kto neprežíva to čo ja alebo to čo ty, povedal, že zmeny ku ktorým som sa dopracovala sú malé, ale vieščo? Nikto sa nevie vžiť do toho čo cítiš ty a ani do toho čo cítim ja, každý sme jedinečný, pamätaj nato, sme viac ako diagnóza, hoci sa ešte stále párkrát naňu vyhováram (recidivujúca depresívna porucha, insomnia, porucha osobnosti), ale už veci vidím akosi inak ako pred rokom a hoci mám kadejaké stavy a napadne ma aj myšlienka na samovraždu, tak si hovorím, že nebudem do nej vkladať zbytočne veľa energie, pretože ja chcem žiť. život je cesta, ktorá nás má niečo naučiť, tak sa snažím prijať to čo sa zmeniť nedá a pracovať natom čo sa zmeniť dá a nebyť k sebe taká kritická. Počuj, napadlo ma, že by si mohla psychológovi povedať, že ti pripadá príliš vážny a uvidíš ako zareaguje. :)
Ked vies jajaa mne to moje vyhybanie vyhovuje, kamaratov nepotrebujem, do restauracii chodit tiez.
Moj nebeha nahy po dvore (bohuzial). Je celkom vazny a to mi vadi. Potrebovala by som asi iny pristup, ale neviem ci by to malo nejaky efekt. Zacina mi lieztna nervy s tym ako mi stale hovori ze ludi k zivotu potrebujem. Na lieky by som sa bala pit aj ked sem tam si pivo dam, ale ked mne staci aj stilnox to je ako droga. No nezavidim ti, viem ako sa menia nalady mne.
trevorhugo, mne terapia pomáha, ale musíš natrafiť na dobrého odborníka a chcieť skutočne pracovať nasebe. ja som rada, že som počase natrafila na výbornú terapeutku a poznám viac takých prípadov, kedy terapia nakoniec naozaj pomáha aj po rôznych peripetiách, ale musíš takého odborníka hľadať, nedať sa odradiť nikým a ničím (ani príspevkami popod) a tiež trpezlivosť, trpezlivosť a trpezlivosť. nie je to ľahké, ale dá sa s tým niečo robiť.
