Znie to tvrdo a bezcitne, ale je to tak.
Najhoršie je, že neviem, ako mu to povedať.
Každý spôsob mu ublíži, no ja viem, že ho nemilujem,a pozerať mu do očí a tvrdiť , ako ho ľúbim je odporné.
Spravil a stále robí pre mňa veľa, pomáha mi ako sa dá a predsa si nedokážem s ním predstaviť budúcnosť.
Je mi o to viac ľúto, lebo aj svojej bývalke, ktorá ho opustila po 7 rokoch spoločného života, vraj pomáhal s prerábkou bytu a tak..A potom ho okašľala.
Dosť dlho sa z toho spamätával, aspoň podľa toho, čo mi o tom povedal, to určite znášal ťažko. Plánovali spolu už aj svadbu.
Mne síce byt neprerába, ale aj tak sa snaží spraviť, čo mi vidí na očiach.
Sú však veci, o ktorých nevie, že viem, napr. mi ľudia z okolia už viackrát spomenuli (nevediac o tých druhých), že je to veľký nervák, že kričí, trieska dverami (raz som mala možnosť vidieť, ako vrieskal na mamu)a ona mi inokedy medzi rečou povedala, že to robí často. A to nie je jediná vec, skrátka je toho viac a aj mimo toho si po 2 rokoch vzťahu uvedomujem, že s ním byť nechcem.
Je mi ho ľúto, a veľmi, ale kvôli tomu s ním predsa nemôžem zostať.
Tak som sa aspoň vyrozprávala, je mi jasné, že si to musím poriešiť sama..Ja len že sedím na posteli a nemôžem zaspať, neviem, ako mu to oznámiť :(
