Ahojte, spoločná modlitba má určite väčšiu silu. Prosím poproste Ho o to so mnou. Ja už neviem čo s mojím životom. Už dlho prežívam toto zúfalstvo a zabiť sa nemôžem lebo som bola presvedčená, že Boh a diabol existujú a viem, že sa dostanem do pekla, keď sa zabijem a to nechcem. Za iných okolností a podmienok v mojom živote, by som tu bola rada a bola by som tým, kým ma chce mať,pomáhala v Jeho pláne, ale ja to nedokážem.
Rodinné problémy sa mi mixujú so zdravotnými plus maturujem a mám pocit, že nezmaturujem. Celý deň som sa dnes učila SJ a aj tak som to nestihla, zajtra nemôžem ísť do školy. A to nehovorím o ďalších predmetoch. Ani minule som to nestihla a nešla som. Mám pocit, že mám málo času. A to nielen na maturitu, aj keď som jednotkárka, ale ja to proste nestíham. Ja nemám čas na seba. Vôbec. Žiadny voľný čas. Žiadny čas na podstatné veci v živote.
Prečo sme sa ako ľudia tak hrozne od seba odcudzili? Ved sme tu všetci na jednej lodi. Prečo si nevieme povedať "mám ťa rád" viac ako 1x za rok? Prečo sa nedokážeme objať, ked to hned zlepší náladu a deň? Len tak, nemyslím len rodinu, ale s hocikým, koho poznáme. Píšem "my", lebo ani ja to nedokážem, ale hnevá ma to.
Aj ked sa v srdciach máme radi, neprejavujeme si to. Prečo sa takto ochudobňujeme a ubližujeme si?
S ľudmi, kt. tak milujem, som si najviac odcudzená.
Poznám ich problémy a trápenia a viem, prečo sa chovajú, tak ako chovajú. Rada by som im pomohla, lebo viem, že sa trápia a neviem sa na to dívať. Ale sú príliš svojskí a odmeraní kvôli sklamaniam. Oni by však o moju pomoc ani nestáli. Ale ved ja neviem pomôcť ani sama sebe.
Mám pocit, že sa nedá nikomu veriť. Všetci, kt. som najviac milovala a kt. som najviac verila, ma zradili(okrem Boha, ktorý by ma tu asi rád ešte ponechal aj na 100 rokov).
Nezaslúžim si ani svoj život. Boh ho mal dať nejakému nenarodenému dieťaťu alebo proste niekomu, kto by ho vedel viac zúžitkovať a viac naplniť Jeho plán.
Ďakujem za Váš čas aj názor
