Kedze sem pise vela nestastnikov, chcem sa opytat tych, ktori zavidia svojim rodinym prislusnikom, ked su uspesnejsi ako oni. Vcera sme mali obrovsky konflikt v rodine, lebo sme si kupili uz druhe luxusne auto (predtym sme boli na exotickej dovolenke). Jednoducho to svagor nevydrzal a prisiel za mnou a povedal mi v hneve, ze nas neznasa a nechce nas do konca zivota vidiet. Ja som bol z toho uplne mimo a nechapal som, co sa deje, co mu sadlo na nos. Ja tie veci beriem prirodzene, nechvalim sa tym (nove auto videl nahodou, ked som isiel okolo, kedze byvame nedaleko - nehovorili sme to ludom v rodine), nevyvysujem sa, nehovorim o nich, ked mozem nezistne pomozem - fakt to nie je tym, ze by sme sa hrali na nejakych snobov. Svagrina to nastastie tak nebrala a prisla sa nam za neho ospravedlnit, ze ona je z toho tiez mimo, co urobil, ale ja neviem co dalej. Ako sa mam k nemu spravat alebo sa bojim aj o ostatnych v rodine. Ako k nim pristupovat, aby nemali v sebe taketo pocity voci nam? Ja uz normalne rozmyslam tak, ze predame auta, dom, nastahujeme sa do panelaku a kupim si auto z bazaru a dovolenky budu autom do kempu v Chorvatsku. Ja uz fakt neviem, ked nefrajerim, rad pomozem, som mily atd. a niekto to napriek tomu v sebe takto dusi a dokaze takto sproste vybuchnut. Co by sme mali robit, aby sme "nedrazdili". Ja to beriem tak, ze vztahy v rodine su viac ako akykolvek majetok, lebo ak sa mi nieco stane, tak majetok sa o mna nepostara a nepomoze mi.
Zavist v rodine
Moireal, predstav si krásnu záhradu. Takou môže byť tvoj vlastný svet, ten, v ktorom odpočívaš, kde sa vraciaš a ktorý ťa podporuje. Tvoje vlastné vnútro, spomienky, predstavy a myšlienky. Každý ho má, bez výnimky, pokiaľ je schopný myslieť. Je to svet, ktorý sa neustále rozrastá, ale do ktorého nechtiac vnášame aj to, čo sa nazýva hnoj. Je to hnoj našich depresií, smútku, bezradnosti, zúfalstva, žiarlivosti, závisti, nenávisti. Ten hnoj sa nestratí mávnutím kúzelnej paličky, ale vždy sa ho dá využiť. Aby zúrodnil ostatnú záhradu. Smútok je škodlivý, ale to, čo ho spôsobilo je situácia, z ktorej sa môžeš a aj by si sa mala, poučiť. To poučenie, pochopenie ti prinesie úrodu v podobe lepších, kvalitnejších pocitov a a následne aj šťastia. o) Rozumieš, čo chcem povedať? My nie sme vrchol evolúcie, my sa stále učíme. Ovládnuť pre nás stále to neovládané a to sú naše predstavy, myšlienky, spomienky. Preto musíme znovu a znovu stretávať zlo v tých druhých, byť ním zasahovaní, zrážaní až na dno, aby sme sa konečne naučili brániť. A to práve tým, že pochopíme, že aj tí druhí sú rovnako bezbranní. Len sa naučili lepšie prežiť a to tak, že šlapú po nás. Tak hej, to smú, ale nesmú nás zmeniť na vlastný obraz zla. Vždy im vieme ponúknuť to dobré v nás. A ak to odmietnu, nevadí. Počkáme si na inú príležitosť.
Trápiť sa budeš dovtedy, pokedy nepochopíš, že sa trápiť nemusíš. Dovtedy inú možnosť nemáš, len dokola riešiť, že prečo práve ty máš takú rodinu, takú sestru...a iné, čo je tebou vnímané ako zlé. Rovnako ale aj nemusíš. Kľudne môžeš byť usmiata, spokojná, veselo si spievať, tešiť sa, že si tu a teraz. Je to len a len o rozhodnutí, čomu práve venuješ svoju pozornosť. Ak smútku, v smútok sa meníš. Ak radosti, meníš sa na radosť. :o)
Ja ešte len dodám, že nemá zmysel švagrovi niečo dávať, pomáhať mu, pripadne mu nadháňať príležitosti, lebo to bude brať len ako ďalší prejav tvojej "nadradenosti" (zoberie to tak, že mu dávaš zvyšky z toho, čo by si ty už nechcel). Ak im chceš pomôcť, rob to nenápadne cez jeho ženu. Ostatné problémy spočívajú v ňom a nie je v tvojich silách dačo s ním urobiť. Ži si podľa svojho, a nechaj žiť :)
anjelik, dakujem :). Povodne som sem nechcela pisat svoj problem, kedze to nieje moja tema ale akosi mi to nedalo lebo ma to trapi. Ja sa za vyvolenu nepovazujem. Skor som si vzdy myslela, ze je nou moja sestra. Je starsia o 8 rokov. Moja mama sa v nej vzdy videla, lebo sa starala o svoj vzhlad. Na moj vkus az moc. Spolu s mamou mi vstepili co vsetko zle je na mne a tak som si prisla ako omyl. A stale sa tak podvedome citim. Mamka ma nechcela priviest na svet, sla so mnou na potrat hoci si to tesne pred tym rozmyslela. Otec s tym nesuhlasil no on aj tak chcel chlapca. Takze ja urcite niesom vyvolena skor ta, o ktoru sa treba viac bat, treba jej zakazovat a to trva doteraz hoci som uz dospela zena. Stale som pre rodicov cosi krehke, co sa lahko polame. Takze toto asi vadi mojej sestre, ta starostlivost. Jej problem je ze mne nedopraje nic ale vobec nic dobre. A to mna naplna nekonecnym smutkom. Vzdy aj ked som chcela s nou mat blizky vztah, ma k sebe nepustila a odstrcila a chova sa ku mne cely zivot ako k odpadu. Tak to je. Bohuzial ja ju uz tiez nemozem vystat, lebo uz je to na mna skratka moc. Pomohlo mi trochu ze som od nej 700km prec no v dusi si tu tazobu stale nosim...
:( Ale dakujem za povzbudive slova.
Moireal, tak sa na to skús pozrieť úplne nestranne. Tvoji rodičia prirodzene inklinujú k tebe, lebo si pre nich prijateľnejšia, stojí ich menej úsilia s tebou koexistovať. Čiže, je to o ich sile a slabosti. Potom je tu tvoja sestra. ktorá nevie byť takou, aby sa priblížila k ich ideálu..napĺňa ju to smútkom, následne hnevom a ten otočí proti tebe ako *vyvolenej*. Opäť nemá v sebe silu a ani schopnosť sa zmeniť, navyše ju oslabuje jej vlastný hnev, alebo nazvime to aj závisť.
A teraz si tu ty.:o) Nuž, pkiaľ na to máš, tak potom dokážeš udržať stav mieru a pokoja medzi všetkými zúčastnenými, v tejto, tak obvyklej rodinnej fraške o dobrých a zlých deťoch, a to tak, že sama prestaneš do priestoru vnášať nespokojnosť a otrávenosť a hnev a ľútosť k sestre. Ale naopak, vnesieš tam svoju vlastnú lásku, pochopenie ku všetkým. K rodičom, sestre. V rovnakej miere. Ich zmeniť nedokážeš, ale dokážeš pre nich tvoriť sama v sebe prijateľný, dýchateľný *vzduch*. Atmosféra sa to aj dá nazvať. Alebo ako to bežne ľudia popisujú, že s tebou mi je tak dobre a tak si pri tebe oddýchnem. :o) Že nebudeš nijak odsudzovať tú alebo toho, proste ich budeš brať len takých, akí sú. Bezpodmienkovo.
Základom slova priateľstvo je prijateľnosť. Prijateľnosť sa rodí na základe podobnosti. Je na tebe, či sa chceš stať svojim príbuzným podobný...podobný v ich závisti, nenávisti. Potom áno, budú ťa mať radi. Spolu sadnete a budete nadávať na tento svet, na dobu, na ľudí a velebiť staré dobré časy. :o)
Alebo sa pokúsiš byť podobný tým, čo majú v sebe tolerantnosť a pochopenie. Aj pre ľudskú slabosť, strach, ktorý sa veľmi rýchlo preklopí v hnev. Ako sa to stalo švagrovi. Keď on cíti strach z vlastnej neschopnosti byť úspešný v tejto dobe a pretavil to v hnev voči tebe.
Tak moja rada je, nereagovať. Nijak nedávať najavo znechutenie a zostať stále rovnakým..dobroprajným k druhým, ale rovnako aj k sebe.
Či už ty, alebo tvoj švagor, na smrteľnej posteli pochopíte jedno..žiadny majetok si so sebou nevezmete. Iba to, čo ste o tomto svete a sebe pochopili. Tak sa k tomu snaž pridať aj pochopenie, že k majetku na dvore treba pridávať aj majetok v sebe samotnom. :o) Aj pochopením švagra.
Ano verim,ze je to neprijemne ked sa snazia zavistlivci v druhych vyvolat pocit viny. Ignorovat jedine a nestykat sa s tymi ludmi. Co ale robit ked vam trebars vlastna sestra zavidi lasku a starostlivost rodicov?...
jeeej :) pekné. A mám pre teba strašnú odpoveď, alebo teda názor. Nemôžeš urobiť nič. Závisť švagra je o JEHO POCITOCH, s ktorými sa musí popasovať. Ako chlap nevie prekusnúť, že on toto svojej manželke, rodine dať nedokáže/nevie/nemá na to. A sere ho to. Lenže to je jeho pocit, nie chyba v tebe, či tvojom správaní. Nemožeš sa zabiť, aby on nezávidel. A schudobnieť len preto, aby bol on v pohode je hlúposť! Keby bol tak vyrovnaný ako ty, buď by bol bohatý rovnako ako ty alebo aj ako chudobný by si život vychutnával spôsobom, ktorý sa mu páči. Bohatstvo v tvojom živote neni náhodou, zaslúžil si si to úplne oprávnene. Užívaj a drž sa pri zemi. Zatiaľ ti to ide.
Neviem, ja mám pocit, že robíš všetko normálne. Švagra nechaj radšej tak, ale s jeho ženou si pohovor napríklad o tom, že nechceš dráždiť, máš ich rád a keby sa čokoľvek stalo, sú pre teba dôležitý, sú rodina a pomohol by si im aj finančne. Chlap by takéto keci bral asi ako strašné poníženie, ale podľa mňa je to fajn vedieť takéto čosi. Ale neviem, zváž to, možno je to blbosť, čo som napísala. Tak to potom nechaj tak.
A ako pristupovať k ostatným v rodine? Maj ich rád. Tak obyčajne. Tak ako doteraz. Rob pre nich malé a prízemné veci - navar spoločný obed, alebo poumývaj riady/kuchyňu po spoločnom obede, pomôž s prácami okolo domu, najlepšie také tie práce kde sa zasviníš - daruj im seba, svoj čas. Ak by som to mala napísať sproste, posluhuj im. Len ja to myslím tak, že im dáš najavo ako ich máš rád drobnými službami. A neboj sa to povedať nahlas - mám ťa rád. To sa dobre počúva od kolegu, brata, dcéry, otca.. od hocikoho. He-he, možno je bohatstvo nákazlivé a zadarí sa i niekomu inému v rodine :) tak nebudete sami a budete si hromadne užívať :) Buďte naďalej sami sebou, do frasa, veď nič zlé nerobíte. Pokiaľ budete pevný a normálny VY, rodina vás bude brať tak ako doteraz. Ten strach pusti z hlavy. A inak, celý ten príspevok sa mi páčil, je fajn, že sú ľudia ako vy. Držte sa, prajem vám to.
ludska zavist je podla mna asi ta najhorsia vlastnost, chvalabohu, mna zdaleka obisla, doprajem naozaj kazdemu cloveku, ktory si poctivo nieco vybuduje, pracuje na sebe a vazi si inych ludi a ich pracu a netvari sa, ze je nieco viac, ked to nie je nejaky hajzel, co sa nabalil tym, ze okradol nejakych chudakov a pod., ale zial dnesna doba je taka, ze si ludia zavidia uz aj rakovinu a nedopraju nikomu, najhorsie ked je to v rodine. Nevidim dovod, aby ste sa stahovali do panelaku a predavali auta koli takymto ubohym ludom, ktorych zoziera vlastna zlc len preto, ze druhy ma nieco viac, su to chudaci, ubohi, svoje hodnoty maju zalozene len na materialnych veciach a skor ich treba polutovat a najlepsie, po tomto, co vam povedal prerusit kontakty, fakt proti takymto zavistlivcom nic nezmozes, aj keby si im jedno luxusne auto darovala, aj tak by nebolo dobre, lebo stale by ste mali viac.
