Fórum sledujem už dlho a prečítala som mnoho tém s podobným problémom, ako mám ja. Možno tu už niekto o tom písal, ale potrebujem sa niekomu zveriť a napísať svoj príbeh.
Pravdou je, že som nesmierne citlivý a pesimistický človek. Niekoľkokrát som sa v živote sklamala, neverím ľuďom, vždy myslím len na to najhoršie, zožiera ma neustály strach zo všetkého. Vždy sa snažím o to, aby ma mal každý rád a keď sa to nepodarí, nesmierne si to vyčítam. Vždy zhadzujem vinu len na seba. Pripadám si bezvýznamná, bezcenná, škaredá a hlúpa. Pravda je, že sa nenávidím. A snažila som sa premýšľať pozitívne, byť optimistickejšia, nemyslieť nato, čo si myslia ostatní. Lenže vydrží mi to maximálne niekoľko dní a všetky zlé myšlienky a pocity sa vrátia späť. Nedokážem prijať kritiku, upadám do depresií a premýšľam nad tým, že by bolo lepšie, keby som tu vôbec nebola. Posledné týždne po večeroch plačem, až kým nezaspím, potom sa prebúdzam unavená a zničená. Onedlho odchádzam na vysokú a netuším, ako na nej budem schopná fungovať. Som hanblivá, uzavretá a bojazlivá (nedokážem čo i len v obchode osloviť predavačku, keď niečo nedokážem nájsť). Bojím sa budúcnosti, pretože netuším, ako v živote fungovať.
Chodím k psychologičke už vyše roka a chvíľu som mala pocit, že sa môj stav zlepšuje, ale pred pár mesiacmi som sa znovu v niekom sklamala a odvtedy to so mnou ide dolu vodou. Jediné, po čom túžim, je zbaviť sa tohto odporného pocitu, byť šťastná a spokojná. Alebo aspoň optimistickejšia. Bola by som rada, ak by som sa mohla porozprávať s niekym, kto si týmto obdobím prešiel alebo má s niečim takým skúsenosti. Ďakujem za každú odpoveď, veľmi si to cením.
