Ostať s ním či nie? Má to nejaký zmysel?

Sme spolu už 5 rokov a máme toho veľa spoločného, v niektorých veciach sa nezhodneme, čiže ako v každom inom vzťahu. Problém je v sexe. Keď sme sa spoznali ja som bola panna a on bol veľmi neskúsený, keďže nikdy predtým nemal vážny vzťah ani dlhodobý sexuálny vzťah či stále striedanie sexuálnych partneriek. Problém bol v sexe už na začiatku, lebo sa bál zlyhania. Potom tento problém pominul, ale záujem o sex som už nemala ja až sme prišli k tomu, že ak máme sex 1-2 krát za mesiac, tak je „dobre“. Aj to sa mi väčšinou nechce, proste ma môj partner sexuálne nepriťahuje. Radšej sa urobím sama a on o tom vie. Už sme to skúšali riešiť veľa krát, ale bolo dobre možno na týždeň. Rozprávali sme sa o tom a mne je ľúto, že to z mojej strany nejde nejako zmeniť, lebo viem, že ma miluje a tým pádom ako každý iný zdravý človek sa chce so mnou aj milovať. Už som aj povedala, že by som pochopila, keby si našiel inú, lebo ja som si vedomá, že zmena asi nepríde. Ale on povedal, že to nevadí, radšej nech je to ako to je, ale že ma miluje a nikdy by ma nedokázal nechať. Ja si myslím, že ešte stále dúfa, že príde zmena. Problém je v tom, že pre mňa sex nie je jediným problémom. Už teraz mi pripadá, že mám na krku jedno veľké dieťa. Veľmi si ho vážim a viem, že je to úžasný človek, úprimný, citlivý, mierumilovný, pre svojich najbližších by sa rozdal, neublížil by ani muche, ale na druhej strane je dosť nezodpovedný, pri rozhodovaní sa často spolieha na mňa, je na mne závislí, do dňa mám od neho niekoľko telefonátov, a ak si je niečím neistí je ich ešte viac... Na začiatku to bolo také aj z mojej strany a zdalo sa to rozkošné, ale postupom času človek nechce s druhým zdieľať pomaly aj to koľko krát bol na WC. Ďalšia vec je, že nie je zďaleka ten typický chlap, od ktorého by ste čakali, že keď vám treba pomôcť s tzv. mužskou prácou tak viete, že je na neho spoľahnutie. Úprimne si tieto veci skôr urobím sama. Samozrejme každý má iné záujmy a keď ho to proste nebaví tak OK, ale veci ako aspoň skontrolovať olej v aute je podľa mňa bežným úkonom. Viem, že vo veľa veciach sa na neho môžem 100% spoľahnúť ale v druhej polke viem, že nemôžem. Po piatich rokoch pripadá do úvahy aj svadba, lenže ja som mu rovno povedala, že ak by ma teraz požiadal o ruku, tak poviem nie, lebo to tak necítim. Nemáme spoločný byt, ale robíme všetko preto aby sme ho v najbližšej budúcnosti mali, lebo určite nechcem byť s niekým zobraná a pritom bývať u rodičov. Otázne je, či by som mu povedala nie, len pre túto skutočnosť alebo preto, lebo neviem či je ten pravý. Nechcem spraviť chybu a rozísť sa, lebo si uvedomujem, žeby som to mohla pekne ľutovať a už by cesta spať nebola, lebo ak by to už raz bolo takto naštrbené, neverím, žeby to bolo ako predtým. Viem, že mám veľmi veľa negatívnych a môžem byť len rada, že mi ich dokáže tolerovať, lebo hlavne na začiatku to so mnou bolo veľmi ťažké a sám mi povedal, že asi nikto z jeho kamošou by so mnou nevydržal, ale ja si aj myslím, že človek na začiatku skúša aj isté pomyselné hranice toho druhého, čiže to bolo aj jeho problémom, že tie hranice posunul na hranu. Nikdy som mu nebola, neverná a ani nechcem, to by som to radšej ukončila, ako mu ublížiť týmto spôsobom. Ešte k tomu všetkému ma obsedantno-kompulzívnu poruchu, čo tiež nie je občas žiadna sranda, ale nikdy som mu to nevyčítala, lebo viem, že on zato nemôže. Ale predsa to niektoré veci občas zbytočne komplikuje.