Priserne mi chyba moja platonicka laska

No hej platonická láska, zažila som ju dvakrát v živote. Prvýkrát to bolo , keď som ešte bola mladučká. Dlho ma to držalo, dá sa povedať, že niekoľko rokov.Až raz som nabrala všetku odvahu, čo som mala a povedala som mu to. Odpoveď?"Prepáč, ale nemám záujem."Ak by sa niekedy mala otvoriť zem a pohltiť niekoho, tak vtedy mala pohltiť mňa. Ten pocit poníženia...no des.Zvláštne je, že ani tak ma to neprešlo.Trvalo ešte dlhý čas, kým som zabudla, aj to vďaka tomu, že som ho už nestretla(o to som sa samozrejme postarala, aby sme sa nestretli). A druhý prípad? To je trošku aktuálne.Aj keď ako tu predo mnou niekto písal, tak už aj únavné. Ťahá sa to celé mesiace a to, čo bolo predtým krásne(pocit radosti , že ho môžem stretnúť a vidieť)sa zmenilo na nespokojnosť. Už mi to prestalo stačiť. Zároveň však viem, že sa to nikam neposunie, lebo ja po predchádzajúcej platonickej "skúsenosti" už odvahu na vyznanie nenaberiem. A teraz ani neviem či sa ešte uvidíme a keď si na to spomeniem, rozplačem sa ako malá. Jedno však viem, keď mi aspoň takto nepriamo vstúpil do života, prežívala som ťažké obdobie, o čom hovoriť nechcem. On len tým, že bol a že som ho mohla vídať mi pomáhal udržať sa a prežiť to obdobie, aj keď o tom nevedel. Takže áno platonická láska má zmysel a dáva pocit šťastia, ale len kým vám to neprerastie cez hlavu.Potom je to už žiaľ len o nespokojnosti a bolesti.

No škoda že ste mi nikto neodpovedali, ale tak odpoved musím samozrejme nájsť sám. Neviem či ma táto láska až tak naplňa. Mám skôr pocit že ma už začína unavovať. Viem ale jedno, že spočiatku som bol viac vzrušený a zvedavý, teraz už začínam cítiť niečo ako lásku. Viem že sa to zakladá len na predstavách pretože sa nepoznáme, možno by sme sa k sebe ani nehodili, kto vie, ale na mysel mi prichádza už slovo ľúbim. A to neviem či je vlastne za takýchto okolností dobre. Neviem ale o čo môže ísť jej. Pokoj nemá ani ona to vidím z tých pohladov. Ale zoznámeniu sa vyhla. Viem že aj keby z toho nikdy nič nebolo v mojej mysli ostane ako krásna spomienka.

Dakujem za vsetky vase reakcie.
Platonicka/neopatovana laska je tazka, ale naplna nas aj tak. Dava nam inspiraciu, rozochvieva nase srdcia, prinasa nam radost ale aj taku neopisatelnu bolest z neopatovania. Ale aspon vas neopatovana laska neomrzi

Ano artis, je skoda

Táto téma akosi prirýchlo zapadla.

Ja som v dosť podobnej situácii. Nepoznáme sa. Ona s tým začala, ani by som si ju nevšimol, ale tak po mne pokukovala, že tak už dlho žiadna. Rozdiel je v tom že ja som mladší, ona staršia, neviem o nej nič, ona o mne tiež nič. A rozdiel je aj v tom že ja ako chalaň som neváhal a oslovil ju. Kedže však pritom oslovení bola aj jej kolegyňa, tak táto moja platonická láska zaváhala a tvárila sa prekvapene že čo chcem, že ma nepozná. To mi je doteraz podozrivé, možno je vydatá. Po tomto ma nejaky čas dlho ignorovala, ale nevydržala dlho to a pred nedávnom po mne začala pozerať zas.
Myslím na ňu často. Neviem čo mám robiť. Chcem sa teda spýtať vás, ktoré ste na druhej strane. Trvá to zopár mesiacov, myslíte že ked po mne tolko pozerala, že z nej ta platonická láska môže vyprchať ? Myslíte že cíti to čo ja ? Že sa teší ked ma vidí srdce jej búši a ked ma nevidí tak jej chýbam ? Myslíte že ked ma odmietla, že to urobí zas ?
Ona s tým začala a fakt že takto po mne pozerali za život možno 3 nanajvýš 4 baby. Respektíve ona je vlastne už žena. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu ale namotal som sa a neviem aký další krok mám spraviť.

To mám tiež rovnako že som ho úplne ignorovala až príliš. Pretože som bola až paranoidna a bála som sa že s akéhokoľvek môjho správania by si mohol všimnúť čo cítim, a strašne strašne som sa hanbila a bála čo si o mne asi myslí, zrejme si nemyslel vôbec nič, ale ako som písala človek v takom stave ani nevie posúdiť realitu.
Ja som si ale nikdy nepripúšťala že ho uz neuvidím, rozmýšľala som kde by sme sa mohli stretnúť a stačilo mi vidieť ho aj len raz za týždeň napr. aspoň som sa mala na čo tešiť. No a keď som ho potom raz dlhsiu dobu nevidela, kuzlo asi vyprchalo, ale bol to celkom dlhodobý "problém" v podstate išlo o pár rokov. Neviem čo by bolo keby sme sa náhodou znovu stretli, ale mám pocit že by som v ňom uz videla celkom iného človeka, jednak sa za ten čas aj zmenil a jednak ten ktorého som videla vtedy asi ani nebol úplne reálny.
Teraz som za tuto skúsenosť ale aj celkom vďačná, viac som vlastne spoznala samu seba.

Presne!!! Tie fyzicke pocity mam aj ja. Taky ten stres, vzrusenie, busenie srdca..
Presne rovnako to mam aj s tym ze je to absolutne neprijatelna osoba. Je to urcite osoba ktora je aj zenata, takze to je fakt totalne ze iste ta osoba nebude zahadzovat svoj cas s nejakou rozklepanou hlupanou. Je pravda ze ja na sebe tie svoje sympatie voci inym nedavam najavo, takze ak sa mi aj niekto paci, ignorujem ho, i ked vo vnutri horim zaujmom.
A najhorsie je ze mam fakt zlu naladu a mizerne dni ked ho nestretavam. Citim sa uplne blbo a bez radosti.
Takto to uz ide asi polroka.
Ale si ma utesila ze postupne si toho cloveka zacala brat normalne :-) aj mna to prejde si myslim :-)

Ja som zažila niečo podobné. Tiež som sa strašne tešila že toho človeka občas môžem vidieť. Ale bola to absolútne nevhodná osoba, takže neprichádzalo do úvahy že by sme sa nejako viac začali baviť, a ani sa mi vlasne nepáčil tak že by som s ním chcela reálne niečo mat, bola to asi len nejaká chyba v programe. Najhoršia na takýchto situáciach je že človek časom už ani nevie čo je realita a čo si o tom človeku iba namyšľa.
A je fakt že čím viac budeš na to myslieť, tým nervóznejšia budeš keď ho stretnes, mne bolo skoro fyzicky zle- žalúdok, srdce, hlava. Sranda je že druhá strana zrejme nemá poňatia o tom čo sa s tebou deje a myslí si že si asi divná. No a potom sa stalo to čo tebe uz som nemala príležitosť ho stretnúť, bola som skutočne smutna aj keď som si uvedomovala aké hlúpe to je. No a pointa pomaličky to prešlo a keď som ho neskôr stretla prekvapivo sa uz so mnou nič nedialo, aj keď nejaké mala sympatia by tam zrejme bola aj teraz.

No su dve moznosti. Bud zakroc teraz, skus s nim prehodit rec, kym vies byt este ako tak uvolnene prirodzena, naznac mu, ze sa ti paci, prejav mu tvoje sympatie atd..

Alebo sa sa snaz nanho nemysliet a neries to, kup si macku, alebo skrecka.

Ale najhorsie co moze byt, ked si budes v hlave vytvarat nejake a prehlbovat city, budes o to nervoznejsia a menej sebeista, a po case k tebe raz prehovori, dostanes sa do stresu a budes si dlho vycitat, ze to takto dopadlo, ze si to pokazila a pritom si to len stratila z pod kontroly no.

Z vlastnej skusenosti - ja som pokracovala v tom co ty, city som neprejavila a len som ich v hlave zosilnovala, predstavovalw si uz aj situacie s nim ako sa bavime a stale len snivala. A raz som ho zavolala von a bola som v takom strese, ze to zle dopadne, ze som bola dost ticho (pricom normalne som Ukecana celkom), a asi si myslel, ze som uplne divna. A vycitala som si to veeelmi velmi dlho.. no neboj sa, aj z toho sa da dostat. Len nesnivaj a konaj:)