Dobry den,
Neviem po akym nazvom svoj problem nazvat, kam ho zaradit. Mozno je to totalne odbocenie z cesty zivota, mozno strata iluzii, mozno depresie, vyhorenie, mozno vsetko spolu... Mam skoro 37 rokov, mam ukonceny vybornu vysku, tituly odpedu a odzadu, dve spolocensky velmi zaujimave a uzitocne prace, vo svojom obore som (aspon tak to vyzera) pravdepodoobne uspesny, uznavany, ludia sa ku mne obracaju o pomoc, vedia, ze je na mna spolah. Mam byt, som financne zabezpeceny, som vtipny, rozhladeny, viem sa bavit, som spolocensky, mam velmi vela zaujmov, respektive ma vela veci zaujia. V podstate uspesny chlap, vyborna partia dalo by sa povedat... Kde je teda problem ? Problem je v tom, ze vnutri som uplne na srot, rozbity, totalne stratney sam v sebe. Mam lahku formu Aspergerovho syndroku, ktoru vsak pred ludmi z okolia zvladam uplne v pohode a tie svoje tiky (systematickost, poriadkumimovnost) ukryvam sam pre seba, naco to inym ukazovat. A mozno to je prave ten problem, ze som vo svojom zivote vela veci dokazal, urobil ale malokedy som nasiel podporu okolia, pochopenie. Moja aktivita a chut robit (nie workoholizmus !!! len proste zaujem o pracu) narazaju na pasivitu okolia, to ma deprimuje, podkopava moje sebavedomie. Tym, ze vela robim lebo praca ma naplnta, tak moj osobny zivot je dost biedny. Prichadzam s malo zenami do styku a aj ked nemam problem nadviazat kontakt, tak coskoro to konci lebo, zial, casom ma prestanu bavit, neviem co sa mam s nimi rozpravat, nudim sa. Potrebujem rovnocenneho partnera, ktory je vnimavy, vsimavy, inteligentny, rozhladeny a to sa tazko hlada. Vacsinou to potom konci tak, ze som super chlap, velmi super, starostilivy, dobry ale budme iba kamarati. Ved to poznate... Mam 37, nemam rodinu, nemam nikoho, zijem totalne strateny vo svojom svete, nikdy som nemal vela blizkych kamaratov, skor vela znamych ale nechcem nikoho svojimi problemami otravovat, lebo ludia maju dost svojho. V praci si musim vystacit sam, nemam sa s kym porozpravat, nemam komu povedat co ma trapi, ako by som aj ja chcel kus toho normalneho chlapskeho ludskeho stastia. Rodina vobec o tom netusi, nasim vzdy stacilo, ze syn bol bezproblemovy, nosil ciste jednotky, ucil sa bez chyb, skoly presiel lavou zadnou, vsetci ho chvalili. To stacilo, nikdy neriesili, ze moje myslenie uplne predbieha ostatnych. Nikdy som sa nestazoval, ved som len robil co sa odo mna ocakavalo... Teraz na mna sa tlaci, ze rodina, deti, tak ako moji surodenci maju, som v ich ociach stary mladenec, neschopny... Je piatok, ide leto, idu prazdniny a ja dalsie leto budem mat hlavu plnu seba sameho, na dovolenke so nikdy nebol lebo nebolo s kym, otravovat ludi nechcem aby so mnou isli lebo kazdy uz niekoho ma a sam nepojdem lebo aj tak vsetko robim sam. Od sportu po pracu. Kazdy rok mi prepadaju dovolenky lebo vobec netusim co by som na dovolenke mal robit, ako sa vlastne oddychuje. Mam pocit, ze strasne vela casu zabijam prokrastinaciou a pritom dost toho urobim, len sa prichytim, ze som uplne myslienkami mimo, zamyslam sa kde robim chyby, ci ja sa nie som chyba. Rozmyslam sem-tam nad samovrazdou, co je dost smutne a trapi ma to, ze takto uvazujem. Castokrat sa citim nevyuzity, nevideny, zabudnuty po ludskej stranke, mozno nevyuzity, snad strateny... Neviem co s tym mam robit. Mozno to je len kriza stredneho veku u muza, mozno som fakt vadny ludsky kus, ktory sa nepodaril. Neviem. Je mi zo seba smutno, som niekedy nastvany, niekedy sa prinutim nad tymnerozmyslat ale samota a navrat myslienok to prebije. Okolie to nevie, nechcem ich tym zatazovat, viem to skvele zamaskovat ale unavuje ma to, zoziera ma to. Co s tym mam robit ? Ako si pomoct ?... Dakujem
