Zdravím,
mám 15 rokov a pozorujem na sebe, že nemám danú príliš dobrú schopnosť komunikovať komunikovať. Zoznamovanie s novými ľuďmi - 0 bodov. Vždy mám takú chuť niečo povedať, no nikdy neviem čo. Je mi trápne a odveci za niekým prísť a začať trepať o počasí alebo o podobných "záživných" veciach. Ďalšia vec, ktorá ma trápi - neviem začať konverzáciu čoilen s členom rodiny. Vždy ju musí začať niekto iný; no aj tu vzniká problém. Často sa mi stáva, že neviem ako v rozhovore pokračovať, ikeď strašne chcem, no nič mi nenapadá. No pravda je, že možno tak raz do mesiaca zažívam chvíle, keď mám strašnú chuť rozprávať a pusa sa mi vtedy veru nezavre :D. Mama ma pre tento problém vzala aj ku psychologičke, no tam som stále o niečom kecal - u nej som nemal problém niečo rozprávať, hoci to bol pre mňa úplne cudzí človek. V škole mám tiež problém - nedokážem sa niekomu prihovoriť, ikeď zasa strašne chcem. Ďalšia taká drobnosť tiež je, že už keď sa s niekým rozprávam, tak rozprávam, podľa mňa, strašne nudne. Vždy v podvedomí veľmi túžim povedať nejakú vtipnú poznámku, no nikdy mi žiadna nenapadá.
Chcem sa zmeniť. Chcem byť viac komunikatívnejší, no nie až moc, pretože z príliš ukecaných ľudí bolí hlava :D. Nejaké tipy, čo mám s týmto robiť?
Ďakujem a prajem krásny zvyšok dňa :)
Neviem komunikovať s ľuďmi
Cliattsi, znova veľmi pekne ďakujem za odpoveď, som rád, že existujú ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť pomôcť človeku, ktorého nepoznajú ani meno a nepoznajú ho ani osobne.
Otázky, ktoré si zmienil určite vyskúšam.
Nemám strach z toho, čo si ľudi o mne myslia. Donedávno som stále riešil otázky typu - "Čo si o mne asi myslí? Som dobre oblečený? Nemám niečo na tvári?". No pokúsil som sa toto zmeniť, a pomaly mi začína byť jedno, čo si o mne ľudia myslia. Priznávam, že ma to občas ešte napadne, no už určite nie tak často ako kedysi.
Čo sa týka futbalu... pochopil som, že táto otázka je ešte hlbša ako som si myslel. Keď si to tak spojím, tak zistím, že odkedy ma príliš nezaujíma, čo si o mne druhí myslia, tak sa mi hrá lepšie. Skutočne - naozaj ho neviem hrať a nepoznám ani zdaľeka jeho pravidlá, no spravil som si jednoducho takú srandu, pretože ho ajstak z našej triedy skoro nikto nedokáže hrať :D. A po hodine som bol dokonca aj pochválený, že mi to celkom šlo :).
No, pri IQ testoch u psychologičky mi vyšlo, že som ľahký nadpriemer, z čoho som sa pochopiteľne tešil :D. Ale nepovažujem sa za inteligentnejšieho, skôr mám iný pohľad na svet ako väčšina. Nepoznám nikoho v mojom veku, kto by sa zaujímal napr. o politiku, a niekoľkokrát denne si pozeral, čo nové sa stalo.
Ten pocit, či som niekomu mojím mlčaním ublížil, zažívam skoro stále. Momentálne aj pred chvíľou, keď pri mne sedela sestra a ja som nemal čo povedať. To, čo si o mne myslia asi tuším - suchý, tichý človek. Áno, práve suchý - pretože ak sa aj napr. k mojej sestre prihovorím, nie je to taký tipický veselý rozhovor, jednoducho je to taký nudný a suchý. A preto sa ani moc rodine neprihováram, pretoże sú zvyknutí, že niekto vždy utrúsi nejakú veselú poznámku, a potom sa tvária tak... otrávene, že som sa k nim prihovoril. Strašne túžim vždy povedať nejakú vtipnú poznámku k situácii, no nidky mi žiadna nenapdne, ikeď vnútri seba cítim, že niekde tam tá iskrička humoru je... ale akosi neviem pomocou nej zapáliť plameň. V tejto dobe skoro nikto nestojí o nudného človeka, o to viac nie v škole, kde je humor hlavnou zložkou vzťahu medzi spolužiakmi. Smejem sa skoro na všetkom, okrem perverzných a naozaj trápnych poznámok. Strašne ma trápi, že ten zmysel pre humor v sebe neviem naštartovať.
Ak chceš tento problém riešiť, musíš tráviť množstvo času medzi ľuďmi, nijak inak toho nedosiahneš. Potrebuješ byť nútený s tými ľuďmi komunikovať. Keďže máš "len" 15, ešte sa toho v tebe za tie roky veľa, veľa zmení a určite sa toho problému zbavíš. Možno sa len príliš kontroluješ, aby si nepovedal nejakú "hlúposť". Hlavne ľudia s malým sebavedomím majú tieto problémy, čo si druhí ľudia o nich pomyslia, no ver mi, že pokiaľ si ten človek konverzáciu s tebou a tvoju spoločnosť užíva, nebude hľadieť na to, čo mu povieš za "somarinu". Ber to ako formu pobavenia.. napr. =)
Ja mám tiež problém, že nemám tému, je to preto, lebo väčšina ľudí, čo je okolo teba, nejde do hĺbky vecí a ty a ja ideme.
Ak chceš začať rozhovor, tak snaž sa pozorovať tých ostatných, ako to robia. Jednoducho len tak šplechnú takú vec doprázdna. A tá druhá osoba na to reaguje. Vieš, je to o tom, že ľudia, ktorým by si sa chcel prihovoriť poznajú, že existujú tieto bariéry a je možné, že aj budú radi, že si sa prihovoril.
Pri rozhovore by si mal byť pripravený, že ľudia budú chcieť rozprávať o povrchných veciach.
Jedna moja obľubená otázka je, a je veľmi dobrá: "Tak čo, ide to ?" Napr, keď uvidíš toho človeka pri nejakej činnosti. On ti na to nejako zareaguje, napr, sa usmeje (je to jedno, či baba alebo chalan). Ty budeš po reakcii buď reagovať úsmevom a odídeš - to je to jednoduchšie - Ale už si nadviazal kontakt, a to je dôležité, alebo sa hneď zapojíš do debaty, vcítiš sa doňho a vyjadríš aj svoje pocity. Ak ale už nemáš čo povedať, tak odíď bez výčitiek (ak niekde si, tak si začni niečo robiť). Možno sa k tej osobe neskôr vrátiš a rozhovor môže prebiehať ľahšie, lebo prvý kontakt už máš.
Tiež je dobré začínať (ja to používam) ..(Ahoj)čo hovoíš na ....(nejaká aktuálna al všeob. téma) ?
Ešte sa opýtam, či máš taký ako keby strach z ľudí, čo si o tebe myslia.
A ešte by som rád vedel, prečo nemáš rád futbal.
A ďalšia otázka, či si myslíš, že si inteligentnejší než väčšina ľudí - nemyslím, že najmúdrejší, ale asi vieš ako to myslím.
Ale dám ti jednu radu na záver. KeĎ sa ťa niekto opýta, prečo si tak ticho, ak ťa nič iné nenapadne je aj taká možnosť, že povieš: Lebo nemám o čom hovoriť. Ale pri tej odpovedi je aj tvoj vnútorný pocit. LEBO TY MÁŠ PRˇAVO NIČ NEPOVEDAŤ. Ak sa tým vnútorne stotožníš, nemal by si mať pocit viny.
Tiež sa ťa musím o pýtať, či máš vnútri taký čudný pocit, akoby si tomu človeku ublížil,niečo ako pocit viny, že sa s ním nerozprávaš, jednoducho myslíš na to čo si on myslí a teba to trochu vyvádza z miery, alebo či máš dokonca strachy z posudzovania inými ľuďmi. Je dobré, ak by si mi odpovedal, je to dôležitá otázka, aby som vedel, ako ťa zaradiť a potom na základe odpovedí aj pomôcť.
Nemám moc času sa tu rozpisovať, aspoň toľko.
Ďakujem za odpoveď, cliattsi. :)
Určite som introvertnejší človek, ale zase nie úplný, pretože som rád v spoločnosti, v ktorej sa cítim dobre, no po nejakok čase musím aj odtiaľ odísť a byť chvíľu sám.
Kritiku od druhých ľudí, ak je vecná a oprávnená, prijímam. Neviem ako to mám povedať, ale kritiku mám radšej ako pochvalu. Pri pochvale si totiž o sebe začnem hocičo namýšľať, že som lepší ako ostatní, a pritom vôbec nie som. Kritika mňa skôr naštartuje a nakopne, aby som sa v niečom zlepšil.
Reakcie mám podľa mňa rýchle, niekedy až moc :D. Necítim sa byť unavený.
No, pripadám si nešikovný v tom, že neviem komunikovať :D... ale inak o mne ľudia hovoria, že som skôr šikovný, čo sa ostatných záležitostí týka.
Neznášam futbal!! :D
Ahoj, chcem sa ťa pýtať, či si introvertnejší človek podľa teba, ak sa na seba objektívne pozrieš.
A druhá otázka, či ti prekáža kritika od iných ľudí, či sa snažíš prispôsobovať ľuďom v komunikácii tak, aby si im vyhovel.
A ešte mám tretiu - či sa cítiš byť unavený a či máš spomalené reakcie
Štvrtá, či si pripadáš taký nešikovný, či to o tebe ľudia hovoria.
5. či vieš hrať dobre futbal, keď hráte na telesnej.
Odpovede na tieto otázky môžu navzájom súvisieť, ale nemusia. Ale pýtam sa preto, lebo tieto isté problémy som mal aj ja, čo si uvádzal a ešte ich aj mávam :-)
