Rady a skúsenosti pri PPP

Áno, pre babenky s PPP je typická zmena myslenia a priorít. Ale toto sa dá pozorovať aj u báb, držia iba tzv. skrytú diétu.
Tie záznamy ti naozaj odporúčam. Aj s podrobným rozpisom. Veľa som sa z nich naučila.
Ja už 10 rokov abstinujem. Prvých 6-8 mesiacov bolo v liečbe akútnych... prejedala som sa, ale nijako nekompenzovala. Takže som riadne priberala. Potom sa to ustálilo. Posledných 8 rokov je to úplne normálne. Jem ako predtým. To značí všetko, kedykoľvek a koľkokoľvek. Režim už dávno nedodržiavam. Pôvodne som chcela aj zhodiť, ale nakoniec som sa na to ***. Napokon to zliezlo aj samo.

To je super, že sa tak stravuješ. A ty si teraz ale na tom s PPP ako?

Presne, tak hodinu od jedenia všetky výčitky postupne odoznejú. Zeleninu mam veľmi rada, nedam na nu dopustiť. Ale to som vzdy ju mala rada, nie len teraz z toho dôvodu, ze je nízkokalorická.
Robím si tie záznamy, z rovnakého dôvodu ako si napísala. Aby som si vedela odsledovať ktoré jedlá a kedy som si zaradila do jedálnička a by som reálne vedela, či si ozaj pridávam na dávkach. Pretože už dlhšie som si hovorila (sama sebe), že si pridávam stále viac, ale nezdá sa mi, ze to bola pravda. tak teraz si to radšej pozapisujem a vidím či si som si ozaj niečo pridala alebo si to len namýšlam.

Zelenina a ovocie do jedálnička patria. A najmä do jedálnička PPčkárky. :) Ide o to, aby veľké množstvo zeleniny nemalo tendenciu kompenzovať potrebnú energiu. Zo začiatku sa tomu ťažko vyhýba. Už len pre ten strach z pribratia a strachu z jedla samotného.
Tie jedálne záznamy sú dobré aj kvôli sledovaniu progresu. Skús si do jedálnička postupne zaraďovať aj jedlá, ktoré ti robia problémy.
Tak na myšlienky, že po každom súste priberiem, najviac pomáha ignorácia a nejaké činnosti. Najintenzívnejšie sú najmä po jedle. Aspoň u mňa odozneli do takej hodiny. V závislosti od toho, čo som jedla.
Čo sa týka jedla, tak mi je báječne. :) Na obed som mala morčací rezeň, ryžu a hlávkový šalát. Bez polievky. A ako dezert za hrsť gumových cukríkov. A ako to tak vidím, tak si ten dezert zopakujem. :D

Tak snád, zase až tak vela jej nejem. Ale tvorí podstanú časť obeda a hlavne večere.
Istý čas som si robila záznami jedla, potom som prestala, no teraz som začala znovu.
Práve som sa naobedovala. Dala som si proso s domácou paštétou a zeleninou. Nebolo toho asi vela a bolo to mnam!
Som rada. Trochu mavam výčitky po jedle, ked nemam nejaký pohyb. Chcela by som asi kalorie hned minúť.
Ja priemerne jem 5x denne.
A tebe sa ako lombardo1981 darí?

Práve preto, že je nízkokalorická. A aby som naplnila energetický limit, zjedla som jej viac. Dokonca až nadmerné množstvá. A to len preto, aby som nemala výčitky. Ako z nedodržania režimu, tak i kvôli strachu z pribratia. Lenže žalúdok má nejaký pokojový objem a od tohto objemu aj závisí prirodzený pocit hladu a nasýtenia. Keď si žalúdok roztiahneš zeleninou a ovocím, tak budeš svojou vinou cítiť hlad aj po jedle. V podstate ani hlad, ani pocit prílišného prejedenia nie sú najlepšie. Môžu vyvolať nechcené pocity, ktoré následne môžu vyvolať zlyhanie.

Zaujímavý článok a naozaj veľmi pravdivý.
Budem si ho asi musieť prečítať viackrát. Máš v nom veľkú pravdu. A aj v tom odkaze pre rodičov :/

PS: tú zeleninu si prečo spomínala v predchádzajúcej reakcii?

A tak trochu odkaz pre rodičov. Tých horlivých. A nechcem sa tým niekoho dotknúť. Len upozorniť, že prílišná snaha pomôcť môže situáciu ešte viac zhoršiť.
Je tu ale ešte jeden faktor, ktorý nesmierne sťažuje liečenie. RODIČIA! Tí, možno v snahe všetko napraviť, strážia svoju dcéru na každom kroku, sledujú každé sústo, ktoré si dá do úst. Neuvedomujú si, že tým sa nevyrieši nič! Iba jej pridajú ďalšie bremeno, ktoré ju dostalo do stavu, v ktorom sa práve nachádza! Riadia jej liečbu tak isto ako riadili jej život!!! Aj preto jedlo považujú za nepriateľa číslo jedna!!! Nepriateľa, ktorý ich má liečiť!!! Aké absurdné!!! Nemyslíte, milý rodičia!!! Snažíte sa o nápravu svojich chýb z jej detstva, no nevedomky robíte ešte väčšiu!!! Jedlo bolo pre ne jediný prostriedok ako ovládnuť niečo zo života a zároveň jediný liek schopný jej vyliečenia, ktorý existujte!!! Tak potom prečo??? Prečo??? Prečo??? Prečo neustále robíte tie isté chyby??? Dookola sa snažíte ukázať svojej dcére svoju správnu cestu!!! Prečo sa domnievate, že práve tá je pre ňu tou najlepšou??? Možno tá jej, po ktorej by chcela ísť, je pre ňu vyslobodením z jej vnútorného pekla!!! Pekla, do ktorého sa nechtiac dostala, a v ktorom zotrvať nechce!!! Ale, keď jej budete ukazovať, čo je správne, čo má robiť, čo robiť nemá, nikdy nepocíti aké to je, rozhodovať sama za seba!!!

Babenky s PPP by mali jesť 6xdenne: raňajky, desiata, obed, olovrant, večera a druhá večera. Takže je to v norme. :)
Neviem, či by ti to pomáhalo, ale píšeš si, čo si zjedla? Kedy si to zjedla? Čo si počas jedla i po jedle cítila? Ako si to prekonávala? Mne to pomohlo určité veci pochopiť aj ako zvládať stresové situácie (jedlo je stresová situácia). A takýto záznam som si písala aj pri zlyhaní.

Toto som napísala v jednej svojej práci. Dúfam, že to aj ľuďom pomôže trochu túto poruchu pochopiť:
Psychika je zvláštna vec. Spočiatku sa zdá byť všetko ideálne a dokonalé. Je to obdobie, kedy jedlo robí presne to, čo sa mu rozkáže. No nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Opak je pravdou. Jedlo najprv nahrádza niečo, čo ho sa dievča túži zbaviť a tým, že ho vyvráti, udelí lekciu i skutočnému problému. Realitu nahrádza smrteľná fikcia. Keď sa ružové okuliare vytratia vystrieda ich hmlistá prítomnosť, všetko nadobudne strašidelné kontúry. Až teraz pochopí, že jedlo si s ňou robí, čo chce a zbavenie sa problémov za pomoci jedla, bola iba klamlivá ilúzia. Šťastie vystriedajú mučivé výčitky z toho, že sa zase niečo nepodarilo.
Dostať sa do stavu, kedy prechádzate cez kuchyňu s vedomím, že chladnička je tá najnepotrebnejšia vec vo vesmíre, no i napriek tomuto presvedčeniu do nej vleziete, ani netušíte ako a vyjete všetko, čo v nej nájdete, je deprimujúca myšlienka, ktorá dokáže zložiť každú z dievčat s PPP. Opäť to nevyšlo. A kedy áno?! Už si ani nepamätá. Každé ráno sa budí s predsavzatím, že dnes to zvládne... Každé ráno sa budí s myšlienkami na jedlo... nie je podstatné aké, ale koľko. A čím viac, tým lepšie. Schizofrénia osobnosti túžiacej po dvoch veciach, nadvládou nad jedlom a jedlom. Nespojiteľná kombinácia, ktorá ju vháňa do ešte väčšieho bahna problémov a beznádeje.
Po každom zlyhaní nastáva fáza rezignácie, ktorá pre dievčatá znamená úplnú pohromu. Nevnímajú nič iného, iba svoje opätovné zlyhanie. Prekrýva všetko, i odhodlanie uzdraviť sa. V duchu sa im začnú honiť myšlienky bezmocnosti, beznádeje a vlastnej neschopnosti. Cítia sa malé, neschopné a bezvýznamné. V ničom nevidia význam, iba vo svojom zlyhaní, ktoré podporuje nezmyselnom akejkoľvek liečby.
Strach z pribratia je asi najväčším vedomím faktorom. Pokiaľ nespoznali kúzlo jedla, svet ich považoval za bezvýznamných obyvateľov Zeme. Nie je to len ich paranoický pocit, ale skutočná rana, ktorú im udelili najbližší. Niet sa čo diviť, že keď po obdivných pohľadoch i pochvalných potľapkaniach po pleci, začali hmotnosť a dokonalú postavu považovať za jedinú hodnotnú vec, ktorou ich Boh obdaril. A nabratia čo i len jedného jediného gramu navyše, považujú za stratu svojej dokonalosti. Nerozlišujú hmotnostné výkyvy počas dňa, počas mesiaca, či veku. Pre nich najpodstatnejšie číslo, ktoré vidia na váhe. A pokiaľ sa nepribližuje k ich ideálu, pokračujú vo svojich vnútorných zvrátenostiach. Lenže „to číslo“ nikdy nedosiahnu. Ako náhle sa k nemu na milimeter priblížia, zadajú si nové, menšie. Svoj osamelý svet si nedokážu predstaviť bez nejaké cieľa, ktorý by ich držal nad vodou, a pre ktorý by mali dôvod žiť.
Nedôvera k sebe samej a strata normálnej porcie z oka idú ruka v ruke. Na prvom mieste je nedôvera k sebe samej, od ktorej sa potom odvíja všetko ostatné. Dovtedy im všetci neustále naznačovali, že v živote nikdy nič nedokážu. A tento pohľad na seba premietajú i na jedlo. Pozrú sa do taniera svojich blízkych a každý z nich má naloženú inú porciu? Ktorú veľkosť si vybrať? Tú otcovu, ktorý je pokiaľ sa nedokáže postaviť? Či maminu, decentnú, pretože ochutnávanie počas varenia ju zasýtilo? Viac sa im pozdáva tá mamina! Pribratie je obrovský strašiak! Ale problém nastáva vtedy, keď po jedle cíti ešte hlad. Chvíľu počká, kým neprejde. No on neprechádza! Čo s tým? Ako sa s týmto nepríjemným pocitom vysporiadať? Tých spôsobov je toľko, koľko je pacientok.
Z oboch pocitov, z pocitu hladu i nasýtenia majú strach. Hlad im pripomína, aké to je úžasné a nasýtenie, aké ponižujúce. Keď prehliadnem, že z „jedla sa priberá“, tak ich to navracia do sveta, z ktorého s vypätím všetkých síl utiekli. Jedlo nie je len nástrojom vzbury, ale i prostriedok ako chrániť samu seba pre sklamaním. Výhovorka, prečo zostávať zatvorená medzi štyrmi stenami. Svet je kruté miesto nemajúce zľutovanie nad "slabými". A ony sa za slabé považujú! Núti ich zotrvávať na "rovnakom mieste" izolované od okolitého sveta, ktorý ich aj tak nechápe. Tak prečo sa unúvať? Pretože jesť normálne je normálne? Pretože vidieť jedlo normálne je normálne? Tak potom prečo svet nechce pochopiť ich trápenie? Prečo ich svet nechce vidieť ako normálne ľudské bytosti hodné ich obdivu a úcty? Prečo ľudia vnímajú iných ľudí ako zatratených vyvrheľov a a seba za výnimočné osobnosti? Možno práve tá dievčina, ktorú ste minule ohovárali na ulici zo svojou susedou, je niečím výnimočná.