Ahoj. Vlastne ani neviem čo konkrétne napísať. Môj problém je, že klamem. Nie v v nejakých dôležitých veciach, ale tak, všeobecne.
Už pár mesiacov to so mnou ide dolu vodou...rozpadám sa na malé kúsky a neviem sa dať dokopy. Celý svet sa mi rozpadá pred očami a ja iba hlúpo pozerám.
Chodím aj k psychológovi ale aj jemu klamem. Vždy keď sa ma spýta ako sa mám, odpoviem, že dobre. Robím to stále, no skutočnosť je úplne iná. Aký to má potom zmysel ? Aj keď som maximálne smutná a nešťastná tak vždy keď niekoho známeho stretnem usmievam sa a tvárim sa že všetko je úplne skvelé a super a som šťastná. Dokážem sa smiať aj všetko ale akonáhle som sama tak sa zmietam vo svojej rozporuplnosti. Mám nejakú divnú potrebu dávať ostatným najavo, že je mi dobre a mám sa fajn aj keď to tak nie je. Sú dni kedy by som sa na toto všetko najradšej vykašlala.. Neexistuje pre mňa nikto s kým by som o tom mohla hovoriť. Som strašne uzavretá. Psycholog je síce fajn, ale aj jemu sa bojím otvoriť a to k nemu chodím už nejaký ten piatok.
Neviem sa vyhrabať sama zo seba, dať sa dokopy...
Celý život som po niečom túžila a ked už som to mala na dosah tak som to nezvládla. A tak sa teraz len bezprízorne pozerám ako sa mi rozpadá všetko čo som tak dlho budovala. Toľko vecí ktoré som obetovala, ktorých som sa vzdala. Všetko čím som si prešla..a nakoniec aj tak k ničomu. Neľutujem sa ale chcem sa nejako pozbierať...neviem však ako. Nie som schopná normálne sa s niekým porozprávať a povedať pravdu. Že už je namňa toho príliš veľa a už nevládzem.
Stále každého klamem, ako je mi dobre. Tvárim sa, že som nadvecou no v skutočnosti som nadne..
Bojím sa byť sama sebou, byť úprimná. Nechcem ľudí otravovať svojimi problémami. Príde mi to totiž strašne hlúpe keď viem, že tam vonku sú ľudia ktorí skutočne trpia a ja sa nechcem hrať na chúdatko. Vždy som bola tá osoba za ktorou ľudia chodili keď potrebovali pomôcť. Respektíve častokrát ani nemuseli,aj sama som si to všimla. Prečo teda niekto neprehliadne aj moju lož ?...
Ospravedlňujem sa za výlev ale už neviem čo so sebou..prepáčte
Klamárka
Dakujem všetkým za názor
Nicolett rodičov nikdy nezaujímali moje pocity no neplakávala som preto do vankúša. Ale starali sa o mňa ako vedeli a ja som za to rada. :) Frustrovaná som asi preto, že už sa strácam sama v sebe. Možno aj preto, že som zlyhala a možno pre iné veci.
Pistek asi mas pravdu v tom, že možno nie so pripravená čeliť sama sebe. Možno preto nie som schopná rozprávať sa o tom so psychologom. Mas pravdu, je to moja ochrana. Paradoxne ochrana predomnou. Som rada, že si sama sebou a dúfam, že máš pravdu a príde to s vekom.
LMarika ja si nemyslím, že by som bola chronický klamár. Klamem iba o svojich pocitoch. Neklamem o svojich názoroch o iných ľudoch ani nič podobné. Nikomu som neublížila, práve naopak.
artemis3 dakujem za informácie
Ahoj, ak si chceš naozaj pomôcť, zamysli sa sama, moja rada je to, čo pomohlo mne samej.
Terapia SRT, pomohlo mi to v psychických aj v iných ťažkostiach. Na Slovensku poznám dvoch skvelých ľudí. Je však potrebné, aby si uprimne napísala tým ľuďom to, čo si napísala teraz sem.
1. je to pán Rastislav Škultéty, ktorý robí túto metódu.
a
2. pani Maria Bulkova.
Obaja robia túto metódu, majú v tom dlhoročnú prax a Mária má dokonca vynovený systém.
Rozhodni sa sama.
Terapia sa prevádza aj na diaľku a je 100% účinná.
V prípade otázok mi napíš.
Ak je niekto chronicky klamar, ludia si to skor, ci neskor vsimnu a nebudu mu uz verit, nebudu ho brat vazne, az si ho nakoniec vymazu zo zivota, lebo si uvedomia, ze komunikacia s klamarom je iba strata casu. Ja som si nejedneho cloveka, ktory stale iba klamal, takto vymazala zo zivota. A som si ista, ze to bolo to najlepsie, co som mohla urobit. Zmen sa, kym mozes a neklam pravdovravnych ludi. Kto pravdu inym hovori, zasluzi si ju od nich aj pocuvat. A nielen pravdu hovorit a klamstva pocuvat. To nechce nikto.
Ja som volakedy daaavno naozaj nemala problem klamat. Predsa kazdy obcas zaklame. A zas je rozdiel loz a loz, alebo inak milosrdna loz. Clovek neraz klame len aby mal pokoj. Hlavne pokoj od ostatnych. Lebo kazda akcia vyvolava reakciu. Pises, ze ked sa ta ini pytaju ako sa napr.mas? Tak ich oklames tym, ze im povies ze sa mas dobre aj ked to tak nie je. Ty-tvoje podvedomie vsak dobre vie, ze sa tym len chranis (vies, ze keby si povedala napr.svojej psychologicke ze sa nemas dobre a zdoverila sa jej so vsetkym, co ta tazi, trapi atd, tak by isla hlbsie k podstate. Pytala by sa, odkryvala tvoje vnutro, pocity myslienky bole. A chces to vobec? Si na to vobec pripravena?). No je tato ochrana naozaj ochrana teba samej? Alebo len unikas. Pred inymi, pred samou sebou. Ale raz ta tieto uniky prestanu bavit. Cim som starsia uz neklamem takmer vobec. Uz ma to nebavi, no ani netesi. Uz sa na nic nehram, som sama sebou. Som empaticka a zvazim si, ci pravdou niekomu nahodou neublizim, nezranim. No vtedy som radsej ticho akoby mala klamat. Cim je clovek starsi, akoby mal inych ludi viac "na haku". Uz neriesi, nezapodieva sa az tak dakymi malichernostami, blbostami, malickostami, pozlatkom. Povie si, ked nejde o zivot tak nejde o nic. Hovorit pravdu je vsak ovela tazsie nez klamat. Ludia neradi pocuvaju pravdu. Ved sa tak radi nechavaju dobrovolne klamat (obchody politika umenie kultura zabava sport vztahy praca ai). Mozno sa bojis prijat samu seba preto, lebo nevies, ci by ta taku akou skutocne naozaj si, prijali aj ostatni. No ostatni ta prijmu az vtedy, ak najskor ty sama seba spoznas, prijmes, a budes seba milovat taku akou naozaj si. Ono to vsak pride raz isto. Vekom, skusenostami, odzitym, atd
Preto si taká lebo nikto ti nedáva lásku či mazlenie.Rodičia nejako o teba nedbajú keď si toto nevšimli.Neviem ako ti mám pomôcť lebo slabo si mi popísala tvoj problém.Čo je za tým ,že si taka frustrovaná keď si sama ? Ak to je naozaj to ,že si niečo nezvládla bude to tým že nie si v tom dobra a máš v niečom inom talen čo ešte nevieš .Každy človek má v niečo talent len to musí nájsť .
určite nájdeš :) Ja tomu verím :) Aj ja som ich zopár už zahliadol :)
No treba sa dívať inak, ako si možno zvyknutá...Nie očami ale srdiečkom..
Nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá..Koľko ľudí je takých ako ty? ver mi, že veľa a trápia sa možno ešte viac...len je ich ťažké v tomto dave nájsť...masky bývajú veľmi dokonalé :)
ale nevzdávaj to
Delete 2 veľmi pekne ďakujem za povzbudivé slová :) Mám len chvíľkovú slabosť, usmievať sa neprestanem nikdy. Snád toho jendorožca nájdem :)
Aj ja klamem, každý jeden človek klame.
To, že ťa to trápi je fakt, že ti ubúdajú sily ale to neznamená, že je nosenie masky niečo, za čo by si sa mala hanbiť!
Je to naopak tá najťažšia a najšľachetnejšia vec, akú môžeš druhým ponúknuť, pretože tí, ktorí majú najžiarivejší úsmev ho dokážu rozdať do okolia, no ich duša zároveň plače.
Si veľmi silná bytosť vieš to? Tak vieš to?
Kľudne používaj masku pred kým chceš, ja som spoznal za svoj krátky život len 2 bytosti, ktorým som sa dokázal ako tak otvoriť.
To si tu neopísala seba ale celú našu spoločnosť :) Len ľudia si už na masky natoľko zvykli, že už si ani neuvedomujú, že klamú.
Aj ja som na tom podobne a celý život som takto fungoval. No vyčerpáva to, veľmi to vyčerpáva a ak nenájdeš spriaznenú dušu, niekoho, komu by si sa bola schopná otvoriť tak to dlho nevydržíš.
Ak klameš tak nedôveruješ. A prečo by si mala dôverovať napr. Psychológovi? Ani ja by som mu neveril :D
Prečo niekto neprehliadne tvoju lož? Vieš ako veľmi som si to vždy prial, ako som čakal kedy príde niekto za mnou a objíme ma?...
Pretože ľudia nechcú vidieť smútok, osamelosť, beznádej, slabosť...Nik za tebou nepríde pokiaľ nenájdeš podobne zmýšľajúcu a empatickú bytosť.
Nájdi spriaznenú dušu a všetko bude fajn, alebo ona teba. kto vie?
Nemusíš sa otvárať každému, no sila vyčerpáva. Skús byť aspoň na chvíľku slabou.
Viem aké to je zaťažovať niekoho koho miluješ, tiež to nikdy nerobím ale potom čo?
Ty potrebuješ byť aj slabou a žiadny šuhajko v bielom plášti ti s tým nepomôže...len ten jednorožec, ktorého musíš nájsť. Určite existuje :)
mam 58 Ja klamem iba o svojich pocitoch. No to súhlasím rozmýšlať možno aj bez slov. Proste je pre mňa neprirodzené prísť za niekým a povedať mu že nemám sa dobre, cítim sa strašne. Asi som sa nenaučila sťažovať si :)
No práve nemá to žiadnu logiku. Ja neviem ako to na teba pôsobilo ale ja nie som decko. Mám 23 a mamu nepotrebujem aby riešila veci za mňa. OKrem toho ona netuší že chodím k psychologovi, to by som sa do smrti napočúvala.. Ja už neviem čo chcem, možno pre začiatok by stačilo byť úprimná sama k sebe a priznať si, že to nezvládam, čo som pripustila...
Ty klameš preto, aby si nemala a ešte si to aj uvedomuješ. Tak akú to má logiku?
Čo ťa trápi, napíš na papier, daj to mame, nech to odnesie tvojmu psychiatrovi a nech ti podľa toho napíše lieky.
A keď budeš tak postupovať ďalej, tak sa k dobrým liekom dopracuješ možno tak o desať rokov. To by si asi nechcela, že?!
