Socialna fobia mi uplne znicila zivot

Ahoj Nikusik, zmenilo sa niečo po čase ?

Ahoj,

keď chceš môžeme pokecať, aj ja mám SF - japeter195@gmail.com

No ja sa preto pýtam na to kontrolovanie, lebo mám tak trochu všeobecné podozrenie, že tí ľudia, ktorí majú sociálnu fóbiu by mohli mať väčšie sklony ku kontrolovaniu vecí, napr. dokladov atď. Je tu jeden so s.f., ktorý má obsedantno kompulzívnu poruchu, KontrolOr. Ak si tu, KontrolOr, môžeš sa zapojiť :-). A nakoniec to mierne hovorí aj o mne. Spomalená reakcia, napr. ti niekto v práci al. doma povie, aby si niečo urobil, napr. povysával koberec, umyl riad, alebo si na brigáde a tam ti zadajú úlohu a ta to robíš pomalšie než ostatní, keď sa objektívne budeš snažiť porovnať svoju rýchlosť s ostatnými.
alebo povie niekto vtip a tebe to mnohokrát nedôjde na prvý krát, zatial čo iní sa smejú. Ty si nepochopil význam a si v rozpakoch. Alebo či si myslíš, že máš málo energie - ???

No ja sa preto pýtam na to kontrolovanie, lebo mám tak trochu všeobecné podozrenie, že tí ľudia, ktorí majú sociálnu fóbiu by mohli mať väčšie sklony ku kontrolovaniu vecí, napr. dokladov atď. Je tu jeden so s.f., ktorý má obsedantno kompulzívnu poruchu, KontrolOr. Ak si tu, KontrolOr, môžeš sa zapojiť :-). A nakoniec to mierne hovorí aj o mne. Spomalená reakcia, napr. ti niekto v práci al. doma povie, aby si niečo urobil, napr. povysával koberec, umyl riad, alebo si na brigáde a tam ti zadajú úlohu a ta to robíš pomalšie než ostatní, keď sa objektívne budeš snažiť porovnať svoju rýchlosť s ostatnými.
alebo povie niekto vtip a tebe to mnohokrát nedôjde na prvý krát, zatial čo iní sa smejú. Ty si nepochopil význam a si v rozpakoch. Alebo či si myslíš, že máš málo energie - ???

@Cliattsi
Introvert som. Spomalené reakcie, neviem čo presne myslíš, ale skôr nie. A tá tretia časť, áno, kontrolujem. Keď niekam idem, vždy skontrolujem, či mám všetko potrebné. Ale na tom nič zvláštne nevidím. Skôr tie dvere, to občas kontrolujem aj trikrát. Ale nerobím to vždy.

Tak na úvod len poviem, že mi je naozaj smutno, keď vidím. ako s tým ľudia sa snažia zápasiť. Ak som tu uviedol na fórach nejaké rady, aj vám teraz poradím, ale aj tak celkovo naozaj, všetko čo tu čítam, keď vidím, ako tí ľudia, čo majú tento problém a ja tu pre nich budem mať aj určité riešenia, lebo ma ako laika táto problematika zaujíma, doslova zápasia s týmto, no nie je mi to jedno. Chcel by som vám popriať všetko dobré, že za vami aj niekto stojí, kto vás nepozná. Toto malo byť asi na konci, ale dal som to na začiatok.

TOTO JE PRE VŠETKÝCH:
keďže som sem rady ohľadom tohto vypisoval častejšie a nechcem to znova vypisovať, dám vám odkazy na moje príspevky.
www.zdravie.sk
www.zdravie.sk
www.zdravie.sk
www.zdravie.sk -tak na tejto stránke mám aj nejaké otázky, keď chcete môže aj niekto z vás na to odpovedať
www.zdravie.sk

www.zdravie.sk
a ďalšie podstránky
www.zdravie.sk

www.zdravie.sk

Pre NIKUSIK a aj pre ostatných:
Garp má veľmi dobré tipy, čo sa týka toho nakupovania, mala by si to vyskúšať.
Nikusik máš rovnaké pocity ako som aj ja mal. Dá sa z toho, aspoň čiastočne dostať, ale budeš musieť na sebe veľa makať. Inak to asi nepôjde. Tiež som bol nahnevaný na všetko, na svet, ľudí okolo seba, aj na tých, čo mi ani neublížili atď. Ale treba sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou – to je prvý krok. Premyslieť si, prečo myslím tak, ako myslím. – analýza samej seba

Pre GARP:
mňa by najprv zaujímalo, či si introivert a aj to, či si máš spomalené reakcie a či častejšie kontroluješ napr. či je zamknuté, alebo či máš všetko v taške a pod.
Som rád, že sio sem prispel a že riešiš POHOVORY. Mal som s tým aj ja problém, ale asi závisí aj od toho človeka, ako sa na neho „napojíš“. Vieš, niekedy stačí, keď ťa milo privíta, alebo aj to, že povedzme prídeš veľmi skoro, napr. o 30 minút(ale to nemusí vždy platiť) a s persomalistkou si vymeníš pár uvítacích slov a usmeje sa na teba a ty na ňu a už tam proste prebehne taká priateľská atmosféra, ktorá tak ODBÚRA TIE BARIÉRY, buď úplne, alebo čiastočne, ktoré v tebe sú.To je jedna rada.
Bol som už aj ja na pohovoroch, kde som bol rozklepaný a trásol sa mi hlas. Moja rada: Ak sa ti to stane , skús aj povedať pani, že bývaš nervózny z pohovorov ona už zažila pred sebou veľa ľudí a určite tam boli aj tí, čo mali trému, aj keď ty si budeš pripadať ako najväčší blbec. Nehanbi sa za to, že sa ti trasie hlas, ale daj si do hlavy: Trasie sa mi hlas a uvedomujem si, že ona to chápe, takže by sa mi nič nemalo stať. A za nič ma kritizovať nebude, chce si len vypočuť moje skúsenosti. Sú 2 možnosti . uspejem, alebo neuspejem. Ak neuspejem, nič zlé sa nestane a ideme ďalej. Ak sa mi po opise práce nebude páčiť jej náplň, poviem jej . Viete čo, myslím že to nebude pre mňa vhodná práca. Ona ti len povie – OK, no dobre teda. Rozlúčiš sa a ideš preč.
Ja si pamätám, že som bol na jednom pohovore v kaviarni hrala tam hlasnejšia hudba a rozprávali sme sa. Ja som prišiel síce v teniskách, ale V HLAVE SA MI PODARILO UDRŽAŤ MYSEĽ TAK, ABY TO VÔBEC NERIEŠILA. Išlo to ťažko ale darilo sa mi to. A to je o tom, ako zabrániť mysli, aby mysle na nedostatky svojho tela – Ako vyzerám, teda pomocou mysle ako keby odsúvať tie myšlienky preč – Aj si to tak v hlave predstav. Nemyslím tým, aby si tam išiel v teniskách, ale bol to len modelový príklad. Môžeš mať akýkoľvek problém, napr. si myslíš, že zle vyzeráš atď. Myseľ ťa bude sama tlačiť do toho, aby si si myslel, že si nepekný, neschopný atď. Ty ale máš právo na to nemyslieť a dokonca právo nehodnotiť tieto myšlienky a neprikladať im význam.
Ja keď som na pohovore – moc už nechodím, tak vidí, že sa mi tieto myšlienky podsúvajú, ale ja sa snažím ich, ak prichádzajú, neriešiť. Je veľmi dobré, aj pri pohovore zhlboka dýchať a skôr než niečo povieš, pekne sa vadýchaj. Hovor pomaly, nemusíš stále na ňu pozerať, pozri aj bokom, než ťa niečo napadne. A keď máš hlavu v tejto pozícii, tak vtedy začni hovoriť. Povedz aj krátku vetu, ak si netrúfaš na dlhšiu. Ona keď aj zbadá, že si taký nesvoj, bude sa ťa viacej pýtať. A to je dobre, lebo vidíš, že má o teba záujem. Nezabudni na dôležitú vec . buď otvorený tomu, čo príde. Nebuď optimista . to je ale len moja rada, môžeš ísť podľa seba. Ak nebudeš nič veľmi očakávať, tak nebudeš sklamaný toľko, ak ťa nepríjmu.
A aj v tomto prípade platí, že je dobré obísť viacero pohovorov. Je to len všeobecné pravidlo.
A nezabudni na relaxáciu – JE TO VEĽMI DÔLEŽITÉ!!!!!!
Mne sa stalo aj naposledy, keď som išiel na pohovor, že som len na dverách zbadal nápis, že hľadáme pracovníkov....bla bla bla . Pošlite nám email. Bolo tam aj číslo. Ja som si povedal – Idem do toho bez ohľadu na následky = ZA-RIS-KU-JEM :-)))
1. DÔLEŽITÁ VEC _ RELAXÁCIA. Dostal som sa do relaxovaného stavu. Ten je veľmi dôležitý v tom, aby som hovor uskutočnil v kľude a s vedomím svojich práv – treba si ich opísať, alebo vytlačiť na papier. A stotožniť sa s nimi.
Zavolal som a povedal som im, že by som mal záujem o prácu – ODP: Tak mám treba poslať životopis. JA: Viete, ale našiel som to na vašich dverách nalepené, tak ma napadlo, že či by ste mi to mohli ukázať, keď už som tu... Pani bola zaskočená, potom povedala, že sa ide opýtať majstra, či nemá prácu a potom mi prišla O – T – V – O – R - I – Ť. Moje ja vo svojom vnútri tichučko jasalo :-)))) opýtal som sa, či by mi tam mohli ukázať prevádzku. VYUŽIL SOM SVOJE PRÁVA BEZ POCITU VINY – je to veľmi dôležité, pozri si o právach v odkazoch. Lebo som im tým „zabil“ ich „drahocenný“ čas. Tak som aj pánovi vedúcemu povedal: Nechcel som vás moc oberať o váš čas. On mi povedal, že „Je lepšie obetovať čas jednému čo má záujem, ako keby mal prísť na pohovor človek, ktorý mi povie: No tak prišiel som k vám pre to, aby ste mi dali pečiatku na úrad práce. A takýchto ľudí mi sem príde 30 % (na pozíciu pracovník vo výrobe).“
Ja som sa ešte pred tým uvoľnil, než som vstúpil do firmy a uvedomoval som si tieto práva. Porozprával som mu niečo o sebe, prejavil som záujem o to, čo sa tam vyrába, chcel som vidieť prevádzku, čo sa tam robí - (LEBO JE TO PRE MŃA VEĽNI DÔLEŽITÉ A MOHLA BYTO BYŤ MOJA BUDÚCA PRÁCA), bolo mi to ukázané – a potom som sa rozprával tak okrajovo aj s personalistkou- A ja som sa fakt aj trochu divil, ako strašne funguje to, čo som písal aj v právach: NEBUDEM MYSLIEŤ NA TO, ČO SI MYSLIA O MNE INÍ. A podarilo sa to - ale určite to chcelo aj skúšanie v iných situáciách určite to nejde len tak na prvý pokus (!!!!). Bol som fakt relaxovaný, vyjadril som to, čo som chcel a aj som odtiaľ vyšiel s NORMÁLNYM POCITOM, že JA SOM TO DOKÁZAL :-) . Povedal som im, že im ten životopis pošlem, ale neposlal som ho, lebo sa mi tam niečo nepáčilo.

A tak som TAKTO NALADENÝ išiel trochu ďalej od tej firmy a povedal som si, že skúsim toto isté v ďalšej. Oni nemali nič napísané na dverách. Mal tam byť SBS kár, ktorý tam nebol. Videl som, že vchod dofirmy je ďalej ale SBSkár tam nebol, v tej búdke a na búdke bolo napísané – Vstup do priestorov bez preukázania sa SBS je zakázaný. Veľakrát aj pri sociálnej fóbii platí a ty GARP mi to určite potvrdíš – TEN, KTO NERISKUJE, SA NIKAM NEDOSTANE – to platilo mimochodom pri situáciách, keď si opisoval, že si sa naučil od predavačky pýtať tovar, alebo pri tom, že si neuhýbal od ľudí, keď išli oproti tebe- inak toto sa stalo aj mne a som rád, že si písal, že si sa vyhýbal ľuďom na ulici, lebo som si až teraz pri tebe na to spomenul, že aj ja som bol taký, len už som na to pozabudol.

Aby som sa vrátil k mojej téme – obišiel som teda vrátnicu a prišiel k vchodovým dverám do budovy. Chvíľu tam stojím . videl som, že tam prebehla mladá žena – zakýval som jej. Otvorila mi a povedal som jej: Dobrý deň, chcel som sa vás opýtať, či beriete nových ľudí, neposielal so vám životopis, ale ..... ani som to nedokončil a už tam bol mladý chlapík, ktorý bol vedúci. Ona povedala toto je vedúci a povedala mu, že by som potreboval prácu, aby mi ukázal pravádzku - no ja by som bol v tomto okamihu úplne prekvapený až zaskočený, ale keďže žijem už dlho podľa filozofie: VŠETKO JE MOŽNÉ (mohli by mi aj povedať: No, neposlali ste nám životopis, tak nám musíte najskôr poslať životopis, potom vás zavoláme) – BOL SOM PRIPRAVENÝ DOSLOVA TAKMER NA VŠETKO. Ak budeš žiť podľa tohto, veľa vecí ťa toľko nezaskočí. Alebo ti tak zo začiatku stúpne tlak, ale ty v tom okamihu začneš iba zhlboka dýchať a uvoľňovať sa a potom sa ťa akákoľvek zmena v tej firme tak ľahko nedotkne. Uvedom si, že tá firma potrebuje niekoho a je možné, že ti ten čas budú venovať, aby ti to ukázali. Ak tam ide človek s týmto vedomím (aj keď riskuje), uľahčí sa mu. Tiež firma hľadá niekoho. Ak nepresvedčíš nevadí. Uvedom si, že ty nemusíš byť tým, koho hľadajú. Ak nebudú mať záujem, tak nevadí, budeš skúšať inde. A stále sa snaž relaxovať. V predch. článkoch som dal aj tipy na relaxáciu a na čo treba pozerať.

Ku všetkému sa môže človek postupne – veľmi pomaly dopracovať. Nebuď na seba prísny – Čiže snaž sa vetu – Za každých okolností nesmiem zlyhať – vyhodiť si z hlavy.

....no bolo mi to ukázané. Ja som v priebehu toho ANI NEVERIL, že mi ukážu všetky miesta vo výrobe, kde hľadajú pracovníkov. Bol som rád, aký bol vedúci ochotný, aj keď sa ponáhľal. Práca bola veľmi rýchla, nevyhovovala mi, ale ten môj pocit, keď už som bol rozhodnutý, že tam robiť nebudem a on mi to ukazoval s ohľadom aj na to, že som na úplnom začiatku VÁHAL, ČI ZARISKUJEM, bol perfektný (ten pocit).

Vysvetlil mi, že treba ísť do agentúry XY, ak mám záujem. Ja som povedal: Dobre a ďakujem že ste mi venovali ten čas (lebo som prišiel neohlásene) , dovidenia.
Niekto si povie: Aké jednoduché! Ale nemusí to byť jednoduché pre človeka so sociálnou fóbiou. Ak by to niekto absolvoval bez predchádzajúceho tréningu uvedomovania si práv, ktoré som opisoval v odkazoch, tak by mohol mať s veľkou pravdepodobnosťou problém – ale zase nechcem tvrdiť, že je to jediná metóda, lebo existujú aj iné metódy, ako odstrániť, alebo znížiť strach zo spoločenských situácií
A ja som sa pri konfrontácii s vedúcim a s tou pani snažil tak naladiť na ich frekvenciu a PREJAVIŤ SA. A to sa mi podaril. JA SOM BOL VTEDY BEZ ÚZKOSTÍ. A prečo? LEBO SOM NERIEŠIL TO, ČO SI O MNE TÍ ĽUDIA MYSLIA (Mám právo nemyslieť na to, čo si iní o mne myslia – pozri v mojich právach. A sú tam aj iné práva, ktoré som využil, Napr. Mám právo jasne vyjadriť to, čo chcem (bez pocitu viny!!!!!!!!! – bez pocitu viny, že povedzme vedúceho oberám o jeho dôležitý čas, a keď tam náhodou ten pocit bol, tak bol taký minimálny, že som ho ani nepostrehol – ale pripomínam, je to jedna z tých lepších udalostí a to neznamená, že mi to takto pekne pôjde stále, to nie – lebo predchádzajúci úspech - zvládol som pohovory bez pocitu úzkostí vôbec nehovorí o tom, že ak pôjdem na budúce pohovory, tak všetko hravo zvládnem. Čiže predchádzajúci úspech neznamená úspech budúci .. Všetko je otvorené ........

GARP – mňa budú zaujímať tvoje skúsenosti, aj keď boli negatívne a to, čo ti pomáha

NILA:
vsetci ma len odsudzuju,neznasaju,opovrhuju a to len preto ze si do ..neviem otvorit hubu!Moja otáka na teba: Naozaj si myslíš, že to tak, je, že ťa VŠETCI neznášajú?
Vyčerpávajú ťa tie tvoje myšlienky?
!vsade len smola kade sa pohnem...
....SKÚS PRESTAŤ OČAKÁVAŤ, ŽE TVOJ ŽIVOT BUDE TAKÝ, AKÝ CHCEŠ ABY BOL. JA takto žijem už dlho a odľahčilo sa mi aj napriek mojim životným prehrám. Už to vlastne ani nie sú prehry, sú to len SITUÁCIE, KTORÉ NIE SÚ PRE MŇA PRÍJEMNÉ. V HRUBOM POVEDANÉ PREHRY A VÍŤAZSTVÁ NEEXISTUJÚ. SÚ LEN SITUÁCIE A JE NA TEBE, AKO SA K NIM POSTAVÍŠ=ČO SI BUDEŠ O NICH MYSLIEŤ. A je to fakt poviem ti, ja podľa tohto vážne žijem- a môj život je ÚPLNE INÝ%S NOVÝMI POSTOJMI.(Neznamená to ale, že teraz so sebou nemám problémy, ale toto mi umožnilo, že už nie som toľko sklamaný, ako si ty teraz, chápeš?) Môžeš byť hoci aj bezdomovec, môžeš mať ťažkú chorobu, môžeš byť úplne sama bez kamarátov atď. Ale to nie sú skutočné problémy.( Problémy sú hlavne v tvojej mysli - v tvojej hlave a s tou by si sa mala nie trochu, ale veľmi narábať, aby si si zracionalizoval to, čo si myslíš práve teraz. Či to, čo si myslíš, je z racionálneho, logického hľadiska správne – o tom je aj tá kniha.) Problém je vtedy, ak toto budeš negativizovať a budeš aj hodnotiť kvôli tomu nízko samu seba. Je to na dlhé vysvetľovanie.....

A teraz pokračovanie, tento krát o niečo pozitívnejšie.

Skúsim niečo poradiť z pohľadu človeka, ktorý stále sociálnou fóbiou trpí, ale nejaké úspechy už dosiahol. U mňa boli impulz tie štátnice a prvým krokom triviálne veci. Začal som cielene chodiť von na miesta, kde bolo viac ľudí. Napríklad prešiel cez námestie, keď išiel niekto oproti, neprešiel som na druhú stranu cesty (áno, aj to som robil). Zašiel som do obchodu a každý deň si niečo vypýtal od predavačky :). Začal som tak, že som si najskôr obzrel čo si chcem kúpiť, aby som si dopredu pripravil čo poviem. Potom som vyčíhal chvíľu, kedy tam nestál nikto iný a bola tam iba jedna predavačka a išlo sa na vec. Postupne mi toto prestalo robiť problém, aj keď vo vnútri sa stále cítim trochu nesvoj. Vďaka tomu som dokázal zvládnuť aj tie štátnice. Pri magisterských už sa ten problém nezopakoval, dosť mi pomohlo, že všetky skúšky v Mgr. Štúdiu boli ústne. Vždy som sa poriadne, ale naozaj poriadne naučil a ku každej téme si našiel aj niečo na viac. Tu si myslím, že som mal dokonca výhodu pri obávaných skúškach. Vtip bol v tom, že kým sa všetci klepali z toho profáka, ja som sa tak klepal vždy a bolo mi jedno kto skúša. Vždy som sa poriadne pripravil a postupne z toho bola rutina. Plus mňa tá škola bavila. Takže kým ¾ ľudí vyrazil von, ja som vyšiel s áčkom. :D Prezentácie som riešil tak, že som to viac menej čítal (mal som to napísané tak, ako som tom mal rozprávať) a nepozeral na ľudí v triede. Plus mal pripravený nejaký trápny vtip. Fungovalo to. Keď som sa raz videl na videu, vyzeralo to prirodzene. Ale vo vnútri to bol boj, na konci som bol vždy vyčerpaný, ale dokázal som to.

Ďalšia rada by bola naviazať tento problém na to, čo vás baví. V mojom prípade to bolo cestovanie. Vždy som išiel sám, aby som všetko musel riešiť sám. A keďže mi v podstate žiadny skutoční kamaráti nezostali, nemal som inú možnosť :). Potom som sa odhodlal k niečomu extrémnemu. Vždy som rád čítal blogy od ľudí, ktorí sa vydali na trip stopom. Jeden z mála kamarátov, s ktorými som ako tak udržiaval kontakt toto praktikoval. Raz hľadal niekoho, kto by s ním išiel a tak som sa prihlásil. Nasledovalo niečo nečakané. Nakoniec išiel s priateľkou, ale dal môj kontakt kamoške, ktorá sa tiež niekam chystala a ktorá sa mi potom ozvala. Teraz si to predstavte. Ja, ktorý som mal problém ísť do obchodu alebo niekam zavolať som mal ísť na trip stopom do zahraničia, s dievčaťom, ktoré som nikdy nevidel. Au. Nasledovalo to naše klasické hľadanie cesty ako z toho vycúvať, ale nakoniec som si na vlastné prekvapenie dokázal povedať, že ak to takto pôjde ďalej, nikdy nič nezažijem a nezmením. A išiel som. Naozaj. V pondelok mi napísala prvý mail a vo štvrtok sme sa stretli na dohodnutom mieste. Desať dní sme potom cestovali stopom. Mal som šťastie, že ona bola môj pravý opak, extrémne komunikatívny človek a zariadila 90% komunikácie s vodičmi. Celý ten trip bol perfektný. Povedal som jej aj o svojom probléme, pochopila, dokonca ma nahovorila (donútila :D) na ďalšie pre mňa extréme situácie. Žiadne love story ale nečakajte. Niečo také je stále nad moje sily, takže áno, žiadny vzťah som nikdy nemal. Ale tento trip mi naozaj veľmi, veľmi pomohol.

Ako som povedal na začiatku, stále tento problém mám, ale myslím, že som na tom oveľa lepšie ako predtým. Stále mám dosť problémov, ale bežné veci už zvládam. Len keby som dokázal prekonať aj to s prácou. Mám nulové sebavedomie a myslím, že sa podceňujem. Stále si predstavujem čo všetko sa môže stať a bojím sa, koľko ľudí tam bude. Občas mám pocit, že sa cez toto tá fóbia vracia aj do situácií, ktoré som mal ako tak zvládnuté. Snažím sa s tým bojovať tou istou metódou, ako som to riešil s chodením medzi ľudí, nakupovaním, skúškami. Snažím sa, aby z toho bola rutina. Snažím sa sám seba presvedčiť, že nie som o nič horší ako iní ľudia, ktorí tam idú. A hlavne sa snažím sám seba presvedčiť tým, že čo najhoršie sa mi môže stať, nezoberú ma? :D Vravím, my si ten problém uvedomujeme, uvedomujeme si aký je vlastné hlúpy, ale napriek to v tej hlave stále máme. Inak naozaj nechcite vedieť, ako vyzerali moje prvé pohovory. Na druhú stranu úspech bol už to, že som sa prinútil na ne ísť.

Pridávam sa do klubu. Ja mám 26, takže niečo také ako „vyrastieš z toho“ mi už nehrozí. Dosť dlho som si myslel, že najhoršie mám za sebou, ale teraz sa to všetko vracia. Potrebujem si nájsť prácu, už som doma po skončení VŠ vyše roka a jednoducho pohovor je pre mňa obrovský problém. A nie len to, už aj samotné odoslanie životopisu cez mail je problém, už pri tom som nervózny, nehovoriac o zdvihnutí telefónu, keď volá neznáme číslo. Čo ak to volajú oni, aby ma pozvali na pohovor. Pritom to je vlastne to čo chcem. Nedokážem si predstaviť ani to, ako dokážem v tej práci fungovať.

Asi vás napadne ako som vôbec dokončil výšku. U mňa to začalo neskôr, asi až na konci ZŠ a začiatku SŠ. Nejaká veľká šikana v tom nebola, aj keď som vždy bol skôr outsider a niektorí spolužiaci mi to dávali najavo. Doma žiadny problém nebol. Vždy som bol introvert, ale nie úplný samotár. Mal som kamarátov s ktorými som chodil von. Zmena nastala okolo 15 roku, keď začína byť cool alkohol, bar, diskotéky a podobne. Nič z toho ma nikdy nelákalo a postupne som sa od všetkých kamarátov odstrihol. Stretával som ich iba v škole. Väčšinu času som začal tráviť doma, prípadne vonku, ale vždy sám a na miestach, kde som mal istotu, že veľa ľudí nestretnem. Postupne, ani som nevedel ako, už pre mňa bol problém vypýtať si v obchode salám, niekam zatelefonovať a podobne. Z nejakého dôvodu mi nerobila problém práve tá škola, tam som to dokázal zahrať tak, že si nikto nič nevšimol. A doma to hrám doteraz, nikto z rodiny o ničom nevie. Naozaj, odpovedať pred triedou bolo v pohode, vypýtať si niečo v obchode nemysliteľné. Tak to pokračovalo aj na VŠ. Nejako som sa dotlačil k tomu, aby som na ten zápis išiel - zariadil som si to tak, aby ma tam doviezli rodičia a teda nemohol cúvnuť. V škole som to ako tak zvládal, jednoducho to bola škola a na tú som bol zvyknutý. Opäť to bolo tak ako na strednej, so spolužiakmi som bol iba v škole. Katedrovice, zábavy, čokoľvek, za tých päť rokov som nebol ani na jednej. Internát nepripadal v úvahu, našiel som si ubytovanie v rodinnom dome u starších manželov. Neskôr som radšej každý deň dve hodiny dochádzal. Až prišli bakalárske štátnice a tam úplný kolaps. V komisii bol človek, ktorého som videl 1x a to bol neprekonateľný problém. Nedokázal som odpovedať aj keď som to vedel, skúsil som niečo vykoktať a potom radšej rezignoval. A vtedy som si povedal dosť a skúsil s tým niečo robiť. Povedal som si, že buď niečo zmením sám, alebo konečne navštívim psychológa.

Ľudia vám povedia to prejde, to prekonáš, ale ono to nie je také jednoduché. Naozaj, človek, ktorý to nezažil to nedokáže úplne pochopiť. Myslím, že my všetci si svoj problém úplne uvedomujeme. My vieme aké je to vlastne iracionálne. Že objednať si pizzu cez telefón je normálne, že tá predavačka v supermarkete je za pultom preto, aby sme si od nej niečo vypýtali a podobne. Ale nás pri tom sprevádza veľa vo svojej podstate hlúpych myšlienok typu, čo ak sa stane toto alebo tamto, čo si o nás ten človek myslí atď.

Hm, nejako som sa rozpísal, takže to rozdelím.

ahoj,ja mam to iste a ver ze velmi vela som toho stratila a obera ma to o velmi dolezitu zivotnu energiu,ktoru clovek potrebuje k zivotu,a ja ju mam velmi slabu,tiez neviem ako dalje,antidepresiva som brala,nepomohlo,bohvie ci to neni aj urieknutie od ludi..lebo v dnesej dobe si treba davat pozor,aj pohladom taprebodnu a negativitu vznasaju ..velmi my je zle ani priatela si nemozem najst lebo som velmi sklamana z ludi a nedokazem viac verit -doverovat,strasne my to ide tazko ale jedno ma tesi ze niesom sama..v dnesnej dobe netreba verit nikomu ani samej sebe fakt ..strasne je t smutne kolko nenavisti ,zloby je na tomto skaredom svete..ale treba bojovat proti tomu,clovek si pomoze ako ma..len mne to akosi vobec nejde,vsetci ma len odsudzuju,neznasaju,opovrhuju a to len preto ze si do ..neviem otvorit hubu!a vomne je potom este vascsia nenavist,nemam sa komu zdoverit..zivot uz od maleho decka mam tazky ,fakt rozmyslam ci nemam nieco porobene na moju osobu,je to velmi neprijemne ..!vsade len smola kade sa pohnem,nikomu to neprajem co ja vsetko zazivam,nikomu,je hrozne,neviem ako si mam pomoct ,vyskusla som vsetko mozne nemozne!

@Cliattsi .. Tak ja viem uvazovat (teda aspon myslim, haha) Viem, ze toto nieje dobre co sa deje a mala by som to nejak vyriesit, ale to sa proste neda. Ja to neviem.. Inak som normalna baba, no az moc sa zamyslam nad zivotom. Nepaci sa mi, ako a kam vedie. Niekedy davam uplne filozoficke uvahy a pod. Riesim vela veci inych, ako ine dievcata. Vidim realne hrozby, ale ta bezmocnost je zla. Neviem sa premoct, akoby som mala nejaky blok. V obchode som za zivot bola asi 2x sama, aj to som uplne vyklepana. Cestovat som sama nikdy nechcela, to mi uz nerobi problem tak moc, pokial sa nemam s niekym rozpravat, pytat sa cosi, a pod. Ale ta skola, to je cosi hrozne. Uz na zakladke ako mala som tam nechcela ist a plakala velmi, lebo ucitelka mi cosi povedala. No a nehovorim o gom, ako sa nasi rozviedli, lebo mama nas bila a stale nadavala, zlomila mi ruku, sestre trieskala hlavu o umyvadlo. Dala si noz pred seba a pytala sa ci sa ma pichnut.. Proste mi ked sme boli doma sme zazivali len zlo.. Odvtedy sme ale viac casu travili u starkych, u ktorych aj teraz byvame s ocinom a sestrou.. No a proste ja uz od mala som nemala dobre vztahy, v skolke sama, v skole sama. Do skoly som chodila s matkou na siestu a ja som vystupila skor pri skole a aona az na konci mesta pri robote kam sla. Ja som cakala este aj pol hodinu v tme a zime na ucitelku pred skolou. Viem ze som sa velmi bala.. Ja ja neviem co robit. Cely moj zivot je velky strach..