Dlho som zvažovala či sem napísať či nenapísať. Je to aj trošku trápne, keď žijeme v dobe, že kde sa človek pozrie, všade samá nahota a sex.
Nie som žiadna puritánka ani babka, mám 38 rokov, a hoci máme s partnerom dve deti, a v mladosti to bolo po sexuálnej stránke divoké :) cítim a viem, že ten sex mi nejak nechýba.
A som si úplne istá, že keby som aj mala iného chlapa, po čase by ma to prešlo. Teda chuť na milovanie.
Odjakživa to tak so mnou bolo. Najprv neskutočný chtíč, vzrušenie, chuť. Po cca dvoch rokoch stop. Raz za pol roka bolo na mňa veľa.
Pritom partnerov som naozaj mala rada, bolo tam všetko. Okrem sexu,pravda, ktorý im postupne začal chýbať. Zas nebolo ich veľa, pred terajším a založením rodiny dvaja.
Nechcem navštíviť poradňu, pretože mne ten sex proste nechýba tak načo? Partner ak naznačí nespokojnosť, tak to milovanie nejak prežijem a zas je chvíľu pokoj.
Viem, že to vyznieva sebecky, ale nie som sebecká, viem človeku dať srdce na dlani som normálna obetavá žena a matka, ktorá svoju rodinu miluje..Len nemiluje milovanie.
Je to taká hrozná chyba?? Je tu ešte niekto s takýmto "postihnutím"?
Nechcem partnera stratiť, no sú chvíle kedy sa za nič na svete nemienim hrať na vzrušenú ženu vzdychajúcu v jeho náručí..Príde mi to, že z neho robím idiota a je mi to celé ľúto :(
