je tu niekto kto je na tom podobne ??
cital som ze ludia ktori prezili v detstve domace nasilie maju problem fungovat normalne v normalnom prostredi vratane medziludskych vztahov, pretoze su nauceni zit v nenormalnom prostredi, mam naucene vzorce spravania, emocne reakcie z nenormalneho nasilneho nebezpecneho chaotickeho prostredia. ja som tym tak nasiaknuty ze mi take prostredie chyba a z casu na cas ho v roznej forme vyhladavam. vzdy som mal napriklad rad dramaticke ale realisticke filmy, napriklad zaner socialna drama. chcel by som zit v nenormalnom alebo aspon vyhrotenom napatom prostredi. bavila by ma mozno aj praca zachranara ale to uz studovat nebudem. nemusi tam byt hned nasilie ale moze, no hlavne utrpenie. nie je to masochizmus to som si uvedomil uz davnejsie. je to potreba vratit sa do mojho prirodzeneho prostredia pretoze v inom ktore ostatni nazyvaju normalne ja neviem fungovat, nedari sa mi tam zaradit, citim sa v nom nesvoj, ako ryba na suchu. je to iny vesmir a mam pocit ze niet cesty spat aj ked sa vsemozne snazim. aj vo vztahoch k zenam mam potrebu ich zachranovat. inak sa citim pre ne zbytocny, nepotrebny, neprijatelny. dokonca sa pri nich citim neisti. viem ale ze keby sme sa nachadzali v inom nejakom sialenom nebezpecnom prostredi citil by som sa isty, sam sebou, kludny, mozno az trosku excitovany. badam na sebe casom ze mozno som trosku nachylny vyhladavat adrenalin. mam rad humor, klud, prijemne prostredie, ale z casu na cas potrebujem unik do mojho povodneho sveta, hlavne ked sa mi nedari v tomto tzv normalnom. stale mam tak pocit ze som ostal zaseknuty v minulosti. neviem sa z toho vymotat.
chcem byt dieta a prist domov zo skoly, otvarat opatrne dvere s ocakavanim co najdem za nimi. chcem najprv poupratovat grcanicu a pomyje ktore kedysi boli jedlo zatial co potichu prekracujem ozrateho fotra v kuchyni na zemi. a potom sa schovavat v izbe zavrety pokym nepride mama, robit si ulohy a bat sa co bude ked pride mama z prace. lebo on sa zobudi a vtedy sa to vzdy vyhroti. chcem zase utekat po nociach z domu. chcem aby hodil po mne noz, aby ju skopal, aby on mal stavy ked chcel vyskocit z okna, chcem po nociach cakat v spitali v cakarni na mamu a potom sa vracat so strachom domov. chcem ist na druhy den do skoli nevyspaty a sediet potichu zdeptany v lavici s nikym sa nebavit byt povazovany za ticheho cudaka. a potom zas domov a nevediet co bude tento krat. mozno to iste, mozno nasobne horsie, a mozno zdanlivy klud. vzdy nepredvidatelne. je mi z tej predstavy zle, bojim sa jej, ale to je to co poznam, tam viem fungovat. istym chorym sposobom mi to chyba. zistujem ze v normalnom svete stagnujem, neviem sa pohnut, neviem kudy kam, co v zivote robit, ako sa chovat, som zacykleny. ako tak relativne fungujem ale ludia zvyknu aj tak na mna pozerat nechapavo a som pre nich zahada. nie jeden mi povedal ze ma nevie zaradit, ze nevie aky vlastne som.
aj toto som vyhladal. real nahravka. ked nic ine, je dobre aspon ludom pochadzajucim z \\\"normalneho\\\" prostredia ze aj toto sa deje. mozno nabuduce nebudu taki apaticki a niekomu pomozu
www.youtube.com
Potreba byt v kríze, obklopovat sa utrpením
ja som vyrastala v domácom násilí a nechcem aby sa to už niekedy opakovalo. Ale viem súcitiť s ľuďmi ktorí trpia.
ja to mám tak tiež. Je fajn, že to niekto presne popísal.
Niesi v tom sam. Takto zije alebo tuzi zit viac ludi ako si myslis. A je uz len na tebe ako sa zit rozhodnes. Ci sa budes vecne tocit vo svojom pravdupovediac obmedzenom svete alebo sa pokusis byt "doma" v tom "normalnom" ako ho ty nazyvas. Ked sa rozhodnes pre zmenu, cesta vedie cez psychoterapiu.
A len tak na okraj, studovat nieje nikdy neskoro. Keby som po niecom tuzila, venovala by som tomu 5 rokov zivota aj keby som mala prax vykonavat len rok a umriet. Ale ten rok by bol tym najstastnejsim, bez vycitiek a nesplnenych snov.
mozeme ked chces
wanderlust@centrum.sk
justme
wow..akoze klobuk dolu nad tym,co si si dokazal priznat. ja som tiez mala take detstvo.nechces si pisat niekde inde, napr. cez mail?
justme, zial sama sa snazim o odpove, ale aspon Ti poviem, ze su aj ini rovnako udrbani jedinci ako Ty. nie, ja nechcem to napatie, strasne by som chcela najst mier v dusi, ale pravda je, ze cokolvek harmonicke a pokojne ma nudi a neexcituje dostatocne, aj ked sa za to nenavidim. chcela by som byt kludna, pozorna a pokojna, schopna si vazit tieto hodnoty, no akonahle na ne pride, zacina to mnou "sit"a to napatie podvedome vyhladavam. Presne tak ma to taha tlacit stale na hranu, v praci, v osobnom zivote, proste vystavovat samu seba zbytocnemu riziku, lebo istota a klud su mi akosi odtrhnute od toho, co citim ako normu. napriek tomu po nich strasne tuzim, citit ich v dusi.. a co ma trapi najviac je fakt, ze svojim "hracstvom" ublizujem inym a vystavujem ich riziku, ze pre moju "suverenitu" dostanu aj oni. aj ked vzdy beriem na seba zodpovednost za svoje kroky, to, ze niekomu priamo neublizim, alebo sa snazim postarat a revansovat, keby som nieco sposobila, nijako cloveka neochrani preventivne
podľa mňa by tebe jednoznačne mohla pomôcť dlhodobá psychoterapia s dobrým terapeutom. aby sa tak stalo, mal by si byť ochotný pracovať nasebe krôčik po krôčiku a byť pripravený na vzlety a pády, že by si sa raz cítil horšie, raz lepšie a vydržal by si to dlhodobo aj roky podľa mňa. práve preto, že by u teba išlo o spracovanie hlbokej traumy a následne by si postupne pracoval s lekárom na prepracovaní tvojich presvedčení z podvedomia, ktoré sa ti vryli do mozgu počas detstva...samozrejme, že ťa ťahá do prostredia, ktoré ti je blízke...o tom to je, opakuješ vzorce, ktoré poznáš a sám ich nevieš zmeniť, práve preto treba prijať pomoc zvonka. Ale musíš byť dobre motivovaný, investovať čas i peniaze...ja túto cestu práve podstupujem a poviem ti, že to fakt jednoduché nie je, ale motivujú ma už terajšie úspechy, hoci malé...tak si vyber ako ďalej, je to tvoja voľba, máš navýber hoci si teraz možno myslíš, že nie...
take mala tusim aj matka tereza... rada sa motala okolo trpiacich ludi...
nikto nic..
takze nikto ?
