Ahojte, chcel by som sa s vami podeliť o to, čo sa mi stalo už vlastne 5-6 rokov dozadu. Asi sa to fakt nestáva často a je to taká výnimka, aj keď dneska je všetko možné. Ak máte čas na prečítanie a chuť sa vyjadriť, budem rád, ako si som túto vec doteraz nespracoval. Jedná sa o mňa a jedno dievča, skúsim to nejako zrozumiteľne dať dokopy.
Po skončení základnej školy som nastúpil na strednú školu, ktorú som vybral veľmi neuvážene a 2 mesiace som tam trpel, našťastie sa mi podarilo aj po takomto čase vybaviť prestup na inú školu, ktorý sa podaril a začal som niekde inde, kde som sa cítil o niečo lepšie. Najväčší háčik v celom všetkom je, že mám odmalička sociálnu fóbiu, bohužiaľ po základnej škole sa výrazne zhoršila, nástupom na strednú školu. Prvý deň na novej strednej škole bol vcelku dobrý, boli to pomerne dobrí ľudia a väčšina mi podávala ruky a bola tam taká partia dievčat a jednu som celkom dosť zaujal, usmievala sa na mňa stále a aj mi ruku podala a tuším povedala, ak si dobre pamätám, že som zlatý. Tie baby ma volali vonka asi celý týždeň, aby som s nimi išiel niekam, ale mal som samozrejme úzkosť a netrúfol som si na to, tak po čase sa na mňa vykašlali, keď ma nepresvedčili na nič.
Tá jedna baba ale aj napriek tomu sa vždy na mňa usmievala a podobne, v prvý deň som ju poriadne až tak ani nevnímal, som mal úzkosť, ako sviňa. To bol presne piatok, keď som tam nastúpil. Až potom v druhý týždeň som si ju lepšie všímal a strašne sa mi zapáčila, bol som z nej hotový, strašne ma priťahovala a chcel som sa veľmi prihovoriť, ale za takmer 2 roky chodenia na strednú školu som to nedokázal. Po 2 rokoch som to už nezvládal a prerušil štúdium, úzkosť bola extrémna, nešlo to. Celé tie 2 roky sme na seba zvykli pozerať, sem tam sa usmiala, proste som videl, že som sympatický. Ale cez tú úzkosť to nešlo a doteraz mám niekedy traumu, že som spoznal dievča, ktoré sa mi najviac páčilo v celom živote, ale tú obrovskú šancu som prepásol, lebo som sa nevedel preniesť cez úzkosť. Ubehlo 5 rokov a ani jedno dievča ani zďaleka nevzbudilo vo mne také emócie ako ona. Proste 2 roky chodenia do školy a byť v jednej triede s dievčaťom, ktoré sa mi páči najviac za celý život, ale som sa nezmohol na nič. Po škole a počas školy som mával často depresie, že nie som blízko nej, keď som ju mal tak rád a páčila sa mi. Teraz som ju stretol po rokoch s priateľom, cítil som sa mizerne. Niekedy si myslím, že už nestretnem nikoho takého, ako ona, že to bola šanca na niečo, a je to preč, kvôli sprostej fóbii z ľudí. Zvyknem na ňu sem tam myslieť, ale snažím sa na to už kašlať, nemá význam sa trápiť. Ale pre mňa je to taká malá osobná tragédia, aj keď sú v živote oveľa horšie veci.
