Som na dne :( uz neviem ako dalej....

Príspevok v téme: Som na dne :( uz neviem ako dalej....
Im Nothing

Neviem ako zacat tak len tak zacnem mozno to bude trochu laicky napisane ale dufam ze to pochopite... Je to asi 5 rokov co rozmyslam o tom ake by to bolo kebyze som tu uz neni... kebyze to spravim.... rozmyslam o tom kazdy den..... Hlavne ma trapia moji rodicia neviem co si mam o nich mysliet. Ked som bol maly tak mi povedali ze by bolo lepsie kebyze ma daju do deckeho domova ,lebo takemo syna ako som ja nechcu. Nedali ma tam ,ale aj tak ma to trapy uz od malicka. Ked som si vyberal strednu skolu tak ma donutili ist na skolu ktora ma vobec nebavi. A najviac ma dostalo co mi povedali pred par dnami. Povedali mi nech idem skocit z mosta, zacal s tym tato nech skocim a potom sa pridala mama ani neviem preco mi to povedali. Najskor som si myslel ze to hovoria len tak ,ale tvarili sa vazne. Mama stale hovori o tom ze odide prec ,ze sa odstahuje ze nechce s nami byvat ,ze inde jej bude lepsie. Ani nevie jak mi tym ublizuje. A asi ma pravdu mozno by jej bolo lepsie kebyze odide aspon by sa na mna uz nemusela pozerat. Ale Dali mi vsetko co som potreboval na zivot. A fakt neviem co si mam o nich mysliet vedcinu casu to vyzera ze ma maju radi ale niekedy fakt neviem ked mi poviedia taketo veci. Pred 3 rokmi mi umrela necakane babka stale sa citim koli tomu hrozne ,lebo som jej slubil ze dojdem cez letne prazdniny a pomozem jej ale nedosiel som a ona umrela. Pravdepodobne trpim depresiami. Nenavidim to prazdno co v sebe mam. Citim sa uplne prazdny(a zaroven plny, plny lebo som este nikdy nikomu nepovedal co si myslim vzdy to vsebe dusim), opusteny, neviditelny. Pripadam si ako najvedci chudak na svete. Kazdy den ten isty streotyp rano do skoly a zo skoly domov a NIC, dalej nemam co robit ziadny kamarati alebo priatelka. Citim sa slabo a casto ma boli hlava a mavam zavrate. Denne spavam 3-5 hodin, nikdy neviem zaspat ani nechcem spat vsak naco rano za zobudim zase do toho uz mnou nenavideneho sveta. Uz si ani nepametam kedy som bol stastny vlastne uz ani neviem ci som bol niekedy stastny. Vzdy som dufal ze sa to zmeni ale uz som stratil nadej. Mam iba 18 rokov ale som unaveny, unaveny zo zivota, nenavidim ho, nemam preco zit a uz ani nechcem zit. Uz nevladzem dalej.

Im Nothing

No ano som precitliveli v poslednej dobe to som si vsimol. Neviem z coho to mam ale vsimol som si ze reagujem na niektore veci inak nez kedysi. Ked som bol maly nemohol som sa ohradit vzdy ked som sa ohradil tak som dostal bitku. Ked prisla puberta tak som uz ponich hucal ked oni hucali po mne, ale teraz uz nevlazem hucat. Vzdy som bol tichy, utiahnuty. Minuli rok som si mohol dovolit nechodit do skoly ,ked som chybal tak si to ani nikto nevsimol. Teraz sa to trochu zlepsilo. Hlavne v skole uz nejsom taky tichy. Ale stale som dost nervozny ked sa rozpravam s ludmi, hlavne ked je viac ludi po kope - vtedy som proste ticho a neviem co hovorit. Asi pojdem za tym psychologom - psychiatrom len neviem kde ich hladat.

mickap

Im nothing
vies, ono zivot nie je lahky, ani pre tvojich rodicov nie, mozno maju take iste depresie ako ty len o tom nehovoria, zvlast pred tebou nie, naco by ti pridavali starosti-ked ta maju radi, co ta iste maju, si ich syn, viem to, tiez nadovsetko milujem svojich synov i ked casto som na nich zla a hovorim rozne veci ale celkom iste to tak nemyslim, dala by som za nich zivot. tiez mi nieje najlepsie, vlastne mam pocit ze ani nezijem, ale som tu, lebo ma potrebuju a viem ze zivot je krasny, i ked ja to tak necitim.najvacsim nestastim by pre mna bolo, keby moje deti neboli stastne. mozno tvoja mamina nie je stastna doma, alebo ma zle obdobie-ma na to pravo, ale teba by tym nemala zatazovat. ty sa tym netrap. ale navstiv dobreho-opakujem dobreho odbornika-psycholog, psychiater, nechaj si niekym poradit kto bol a ktory je dobry. psycholog ta aj vypocuje-to je dolezite. psychiater da aj lieky co ti mozu pomoct sa na svet inak pozerat, lebo ver mi, bude aj lepsie a zivot vie byt aj krasny, len treba zmenit pohlad. najdi si zaujem, napr.priroda, bicykel, kone, sport-plavanie-tam najdes aj skutocnych priatelov a budes sa moct vyrozpravat-to je velmi dolezite-nebyt na problemy sam. s rodicmi si to asi neskusal riesit...zalezi aj od vztahu-komunikacie , aku ste pocas tych 18 rokov spolu mali, ci si sa zdoveroval a tak. si mlady, nezufaj, v tom veku je to normalne. neboj, bude lepsie, ale skus aspon psychologa. drz sa

gomez

...ako tu žu bolo povedané, nič ti nieje, si len precitlivelý. Podľa toho čo píšeš, máš krásny život a asi sa doteraz rodičia o teba starali. Lenže ich úlohou je pripraviť ťa na život. A v živote ti pečené holuby samy do huby nenaskáču. Rodičom asi pripadá divné, že si nevieš presadiť svoje. A pravdepodobne skúšajú či si schopný samostatne existovať. Preto ti ešte raz vravím, že úlohou rodičov nieje vychovať zhíčkané, neschopné decko. Začni sa správať ako chlap. Ak niečo naozaj chceš, tak to povedz, ak to povieš, tak si to obháj. Keď naozaj niečo chceš, hádaj sa, skáč do reči, obetuj niečo pre tvoju vec. Ako chceš mať kamarátov, alebo dokonca dievča, keď sa nevieš postaviť ani za svoje názory? Uvidíš, že všetci ťa budú mať radšej s vlastným názorom ako šedú myš.

mia

Ty nie si nothing,ty si len velmi precitliveny.Myslim,ze si trocha zakriknuty,tichy.To je podla mna,nejaka trauma z detstva.Nedostalo sa ti dost pochopenia,mozno aj lasky doma a asi aj v skole.Tiche,nepriebojne deti to maju velmi tazke aj v kolektive.Skoda,ze ta mamina nezobrala k detskemu psychologovi,lebo mam pocit,ze ho velmi potrebujes.Pises,ze jeden den je u vas vsetko ok a na druhy den pochybujes,ze ta vobec maju radi.Maju ta radi.Prilis sa ta dotkne,ked ti nieco povedia,vytknu.Asi si nesmel odhovarat,ako dieta a mas to stale v sebe.Si ticho a trapis sa.Toto ti pomoze prekonat psycholog alebo aspon usmerni tvoje myslenie.Ja by som ti aspon poradila viac tej aktivity,to bicyklovanie je super,dobre sa unav a snaz sa spat co najviac.Pred spanim nepozeraj tazke filmy,iba pohodove.Pocuvaj veselu hudbu,vyhybaj sa smutnej.Pises,ze mas jedineho kamarata,co byva daleko a ma podobne problemy atd.Chvala bohu,ze je tak daleko od teba.Ja ti radim,nerozoberaj vecne problemy,lebo sa ti budu zdat este vetsie,ako v skutocnosti su.Snaz sa ukoncit skolu a odid z domu co najdalej a dokaz sam sebe,ze nie si ziadny slaboch a postaras sa o seba.Ja verim,ze to zvladnes a oslobodis sa.Uvidis,ze aj s rodicmi budes mat lepsi vstah.Budu mat z teba radost,lebo teraz im mozno pripadas ako male dieta,co sa nevie vybojovat a nic si vypapulovat.Takze,najskor psycholog,lebo podla toho co pises,ho potrebujes.Verim,ze si uzasny chalan a dokazes to.Ked budes v pohode,kamaratov si najdes aj kamaratky,ver mi.Tiez lasku,ktoru tak velmi postradas,chce to len cas a pracovat na sebe.Drzim ti palce a verim ze sem onedlho napises I am happy!

laslo2

To ze po tebe hucia ze robis bordel a pritom si to neurobil to poznam :-) ale ked to ja neurobim tak sa ohradim...a ked to nepomoze a zacne na mna mama alebo otec kricat tak zacnem aj ja a potom je klud...neviem cim to je ale zda sa mi ze ked im na to nic nepovies tak si stari budu dovolovat...sice neviem ako presne ty na to reagujes....ale ja si skakat po hlave nenecham...

Im Nothing

Dakujem za vase prispevky. No snazim sa nevnimat reci rodicov ,ale proste to nejde. Jeden den sa ku mne spravaju dobre ,ze mam az pocit jakeby ma mali radi. Ale vzdy sa najde taka chvilka ked o tom pochybujem. Asi si za to mozem sam mozno im nepomaham dost v domacnosti a pod. a tak maju namna nervy. A mame sa ani nedivim ,ze je stale nervozna nemala najlesie dectvo. Ked bola mala tak ich jej otec opustil. V sedemnastich ju jej mama tehotnu (cakala moju sestru) vyhodila z domu. Mama ma stale stresy v robote niekedy pracuje skoro tyzden bez poriadneho spanku. Uz zalaca brat aj niake lieky - asi na stres. No a ked nepracuje tak fajci jednu cigaretu za druhov a telefonuje s kamaratkami. Otec ten je alkoholik aj ked si to asi neprizna ,ked nepracuje tak je v krcme pije jedno pivo za druhym no a ked neni tam tak sedi doma a hra sa na pc. Ked tak rozmyslam nemam s mojou rodinou skoro ziadny vstah. Ked som mal narodeniny sestra nas pozvala do restauracie na obed. Celi ten cas som si pripadal jakeby som sedel s cudzimi ludmi. Skoro stale som bol ticho nemal som si snimi co povedat. A ked som nieco povedal tak mi skoro vzdy niekto skocil do reci tak som to pochvilke vzdal a ticho sedel. Tento vikend rodicia odisli prec na niaky rehabilitacny pobyt do kupelov. Ked boli prec tak u nas spala sestra asi si myslia ze sa nedokazem postarat sam o seba. Chcel som sa so sestrou porozpravat ,ale hned som pocitil ze nema zaujem sa somnou rozpravat. Ked dosli rodicia hned po mne kricali ze preco je bordel v byte. Ten bordel urobila sestra. Ja som si este extra upratal izbu aby nenadavali ale to si ako vzdy nikto nevsimol. Vzdy ked je niaky problem dojdu a hucia pomne aj ked som to neurobil ja. Mohol to urobit kazdy ,ale dojdu a hucia vzdy po mne. Takto to bolo odmalicka a takto to bude uz asi stale. Si pripadam akoby som do rodiny nepatril ako cierna ovca. A k tym kamaratom, pravych kamaratov nemam. Tych ktory nazyvam „kamaratmi“ ma skor vyuzivaju ked nieco potrebuju. Nemam sa s kym prozpravat okrem jednej osoby ktoru som spoznal cez internet bohuzial byva 400 km odomna. A vie ma pochopit. On sam ma par podobnych problemov. Tak a k tomu odreagovaniu, chodim sa vzdy bicyklovat pri moravu tam je pekna priroda. Vzdy ked sa vratim som sice unaveny ale citim sa byt plny energie. Teraz by som to moc potreboval odreagovat sa jednoducho vypnut ale neni nato cas :-(

damaxy

ano podla tvojej vypovede,v ktorej nie je kusok pozitivnej myslienky si depresivny.Spominas si len na veci,ktore ta zranovali ci uz v detstve alebo teraz,nenachadzas vychodisko a v tomto stave ho ani nenajdes.Malo spanku myslienky na ukoncenie zivota,vyhladaj odbornu pomoc.

ajajajaja

ver mi každý sme niekedy zažili podobné zažitky. Veru, s rodičmi je to niekedy ťažké. Ale NIKDY nehovor, že nemáš prečo žiť. Sprav si školu, buď úspešný, nájdi si fajn dievča ktoré ťa spraví šťastným..... zabudni na rodičov. Vieš, v jednej dobrej knihe som raz čitala: Nehnevaj sa na rodičov, lebo oni sami sú obeťami rovnakého chovania a ťažko sa k vlastným ďeťom budu chovať inak, než sposobom aký sami spoznali.... A moj zlatý ani si nevieš predstavit koľko nádherných vecí ta ešte v žvote stretne, stačí ak sa osamostatníš od rodičov a odosobníš sa od nich. Aj moj kamarát to riešil tak že odišiel do zahraničia. Držím palce a hlavu hore.