Dobrý deň, chcela by som vedieť, či sa niekto ocitol v podobnej situácií ako ja.
Pred vyše troma rokmi mi bola diagnostikovaná úzkostná a depresívna porucha s reaktívnou zložkou + akcentovaná osobnosť. V čase prvej návštevy psychiatrickej ambulancie mi boli ponúknuté aj lieky, ale moja mama s tým nesúhlasila.
Teraz mám 17 rokov a cítim, že ako som sa za posledné roky cítila lepšie, všetko to zlé na mňa práve dolieha. Od detskej doktorky som si vyžiadala výmenný list na odborné vyšetrenie psychiatrom a z jej postoja mi prišlo, že tam môžem ísť aj sama, stačí zavolať a dohodnúť si detaily.
Avšak po rozhovore so sestričkou mi bolo objasnené, že to tak úplne nefunguje. Kvôli nízkemu veku a anamnézii (ktorú už matka absolvovala pred rokmi) musím mať doprovod, čo radikálne odmietam. Naozaj nie je možnosť aby som svoje problémy riešila sama? Skutočne, skutočne veľmi mi na tom záleží, aby rodičia nevedeli o mojich.. iných problémoch.
Prosím, podeľte sa o svoje skúsenosti, je to naliehavé. ďakujem.
Návšteva psychiatra
zayra_01:
ak by ste sa chcela s niekým porozprávať a nenachádzate východisko, ak budete chcieť, rada Vám pomôžem (rozhovorom na diaľku). Nie som však psychiater, ani psychológ, nestotožňujem sa s ich prístupom, alebo inak nemáte žiadnu "poruchu" - to, čo Vám diagnostikovali ako poruchu je iba dôsledkom potláčaných emócií z udalostí, ktoré ste prežila a ktoré potrebujete prejaviť, aby ste bola opäť v poriadku.
Mal som takýto prípad:
Chlapec 17r., ktorý žije s matkou a sestrou mal psych. problémy. Bol u psych. sám. Predpísal mu AD. Chalanovi zachutili až tak, že ich jedol ako cukríky. Zaspával hocikedy doma aj v škole. Upozornil som na to matku. Tá mu našla lieky a schovala mu ich. Chlapec po náhlom vysadení bol agresívny. Skončil hospitalizovaný na psychiatrii 4 mes. Matke som poradil iného psychiatra a súčinnosť celej rodiny pri liečení. Po ďalších 6 mes. chlapec celkom v dobrom stave bez liekov. Zmaturoval, pracuje.
Mali by ste mať so svojou matkou dobré vzťahy. Nedôvera v rodine vaše problémy bude len zhoršovať.
Ďakujem, o tomto som napríklad vôbec netušila.
Ide mi o to, že už tam predtým so mnou bola.. je teda skutočne potrebné aby niečo podpisovala opäť? Momentálne som sama doma, ale celkovo aj naposledy mi rodina pichľavo vyčítala takéto "úlety", ževraj vôbec nijakú pomoc nepotrebujem alebo, že sa ľudia majú horšie ako ja a dokážu s tým žiť. Je úplne bezpredmetné teda, že by bola v jednej miestnosti alebo inej, ide skôr o to, že by som ju radšej zanechala v nevedomosti, že som vôbec niekde bola.
pokiaľ lekár ošetrí dieťa (do 18-tky) bez súhlasu rodičov, koná protiprávne. Žiaľ, veľakrát sa stáva, že rodičia potom vláčia lekára po súdoch, na čo doktori nemajú čas, chuť, ani nervy, lebo majú dosť práce a iných starostí, nie sa babrať so súdmi. Preto si lekár rozmyslím, či pomôže dieťaťu (o ohrozí seba), alebo sa bude správať v súlade so zákonom a dieťa vyšetrí len v sprievode rodiča. Zákony si doktori nevymysleli.
K psychiatrovi môžeš ísť s mamou, aby podpísala ľajstre a rozprávať sa môžeš s doktorkou aj osamote. Mama môže počkať v čakárni. Takto by ti to nevyhovovalo?
