Každý deň márnim svoj život. Hanbím sa za seba, aká som neschopná, a neužitočná pre seba, pre svoju rodinu a pre tento svet. Už roky sa točím v bludnom kruhu a nedokážem nič zmeniť. Stále robím to isté a opakujem tie isté chyby. Hanbím sa, že druhí ľudia na sebe makajú, tam kde sú teraz a to čo majú si vydreli, a ja som dostala toho od života veľa a nebola som schopná to využiť. Len márnim a zabíjam čas. Je mi to ľúto.
Som k ničomu
stratena456
SZella71
Aj ja si tak pripadam.Vzdy,ked sa donutim nieco robit,tak som pomala.Neviem ani pochopit preco ludia musia pracovat tak produktivne,ja to nedokazem. A nebavi ma zivot. Pripada mi o nicom. Nechapem ako ostatni dokazu tak "zit",akoby sa ich nic nedotykalo,akoby mali nervy z ocele.
noela
Napísala si to veľmi všeobecne. Ale príde mi to ako taký klasický popis syndrómu vyhorenia, takže možno tvoj život ani taký nie je, len ho tak teraz vidíš. Možno keby si začla k psychológovi tak by ti to pomohlo
Tutanchamon_xD
Som na tom podobne ako ty :) Koľko máš rokov a co robíš počas celého dňa ???
Rozmyslam
Mozes byt konkretna co presne robis cele dni a kolko mas rokov?
NeznamyTHM1986
No ja mam 31, zatiaľ som sa nezvdal ale k svojmu cieľu (samostatnemu životu a primeranému príjmu) mám stale ďaleko... BTW týmto nechcem demotivovať autora témy
Anonym_93436
Tu ľútosť odhoď preč. Nie je nič zlé na tom, že ideš v živote pomalšie ako ostatní. Všetci sme nejakí. Hlavné je, aby sa človek nikdy nevzdával, aj keď je ťažko :-)
