Vlastne ani neviem načo píšem, toto mi tu asi nik nepomôže vyriešiť. Ide o to, že som vlastne skoro úplne sama..nemám kamošov....neviem čo je to partia..nejde o to že by ma ľudia nemali radi..len každý má svoj svet a ja nikam nepatrím..nemám najlepšiu kamošku ktorej by som mohla všetko povedať, pretože ma pred mesiacom nechutne podrazila..mám chlapca ktorý na mňa nemá veľa času..skoro s ním ani nie som..som v depresiách a vtedy potrebujem spoločnosť ale nemám sa na koho obrátiť..na mňa sa síce pár ľudí už obrátilo so svojimi problémami a vždy som im pomohla...no a na oplátku mi napr jeden z nich šplechol do tváre že nemám čakať na spasenie lebo to nepríde...ale ja sa nemám kam pohnúť..nemám koho žiadať o pomoc..a tak len plačem a čakám..kým si niekto nájde na mňa chvíľku..čo sa nestáva často..okrem chalana ešte dvaja ľudia..ale fakt len občas..je mi tak na nič...a neviem kde začať, či skončiť...nevidím riešenie
samota
vieš, ja tu nemám koho nájsť..každý má svoju partu a niekto nový by tam len prekážal, chápem to..minule sa mi jeden známy sťažoval, že neznáša všetkých ľudí tu, ale aspoň si na neho niekto spomenie, zavolajú ho von, a tak...možno to nie sú ľudia ktorí by pre neho vraždili ale sú to ľudia..ja nemám žiadnych..a nemám možnosť nejakých nájsť..a z neba nikto nespadne..
Vsetko bude dobre. Hlavne tomu musis zacat verit. Ja som bola presne taka ista ako ty, kazdemu som robila butlavu vrbu, ale ked som potrebovala pomoc ja, vtedy ma nikto nepodrzal. Myslela som si ze mi nikto nerozumie a ze nikdy nenajdem takych skutocnych priatelov. Vtedy som si povedala, ze budem ostatnym nadalej pomahat, ale robit to bez toho, ze by som cakala, ze mi to v buducnosti, ked budem mat ja problem oplatia. Uz to neocakavam a je to velmi oslobodzujuce. No a ked som zaujala taky postoj, tak som spoznala ludi, ktori su mi skutocnymi priatelmi, aj ked som si uz myslela, ze takych nenajdem.
