Všetkým, čo sa režú!

Toto pisal chlapec,ktory tu uz dnes medzi nami bohuzial nie je:
"Toto je moja osobna spoved cloveka, ktori sa svojou nekonecnou hlupostou a naivitou doviedol do stavu, odkial uz niet navratu. Nikoho nenutim aby to cital, ale dufam ze ten komu sa to podari az do konca pochopi, aky krehki je ludsky zivot a ako malo staci na to, aby si ho clovek dobabral. Navzdy a neodvolatelne. Volam sa Radovan a som z Kosic. Mam 21 rokou. Zacalo to pre mnohymi rokmi, bol som uplne normalni pubertak, s tipickimi problemami a radostami. Mal som 15 a zivot som bral ako vyzvu. Nebol som ziadny anjel ale ani chuligan. Sem tam som z recesie potiahol cokoladu v obchode, sem tam sme s kamosmi nieco vystrojili... Nic strasne, ale citili sme v sebe silu, ktora musela nejako von. To ze som bol punker nie je dolezite, mohol som byt rovnako metalista alebo baletak. Raz sa mi stalo ze pri tom vysttrajani som sa poreazal o crepy flasky, ktoru som rozbil - "aby bola sranda". Nebola to ani velmi hlboka rana. Bolelo to ale nemohol som sa ukazat ze som baba, tak som sa tvaril ze je to ok. Mal som vsak divny pocit. Taki... nedokZEm to opisat, po prvej bolesti to potom zacalo byt... Prijemne. keD som prisiel domov, zaviazal som to a za par dni zabudol. Zhodou okolnosti som sa asi o dva tyzdne na to porezal doma, ked som krajal chlieb. Tentokrat zasiel noz dost hlboko a museli mi to sit. Poviete si - a co, ved to sa stane hocikomu. Suhlsim... Ja som si vsak zase pripomenul ten zvlastne prijemny pocit, ktory nasledoval po bolesti. Pocit akehosi ... Opojenia... Pokoja ablazenosti... Lahkosti. Keby to bol intenzivnejsi pocit, povedal bi som ze sa vznSam alebo lietam. Akobi vsetki problemi boly zrazu prec. Iba ja... A moj dych... A tlkot srdca... A nebesky pokoj. Navyse pohlad n vlastnu krv bol fascinujuci. Dnes uz viem, ze to bola pozvanka do pekla, ktoru nebolo mozne nevybrat. Dnes uz viem, ze to bol zaciatok cohosi krasneho, co vsak trva iba okamih a potom kruto skonci. Dnes uz viem, ze obetovat dlhe roky zivota koli tim niekolkim momentom bola hlupost. Dnes uz viem... Ze toto vsetko som pochopil prilis neskoro. moj lekar mi to vysvetlil, co sposobuje taky pocit. Je to urcity hormon, ktory telo vylucuje ako obranu proti bolesti a jeho ucinki su velmi blizke morfiu. A ze je rovnako navykovi ako ktorakoolvek ina droga. Lenze je nebezpecnejsi... Omnoho viac, lebo je priamo v nasom tele, netreba ho kupovat, zhanat. Staci vykonat maly rez, alebo dva a telo uz dokonci zbytok. A tak nasledovalo to co nasledovat muselo... Zacal som si sposobovat bolest vedome, aby som mohol potom uplne omameny lezat na podlahe alebo v kupelni a vznasat sa kdesi, kam normalni smrtelnik nepachne za cely svoj ubohy obycajni zivot. Ubohi? Oooch boze aki omyl! Samozrejme som si vzdy dal pozor aby ma nikto pri tom nepristihol, aby neostali ziadne stopy, aby som nic nezaspinil od krvi a tak. darilo sa mi to celkom uspesne skryvat asi rok. Dlhe rukavi, pulovre... Nikto nic netusil. Akurat mamka si vsimla ze stracam chut do jedla, vo veku ked bi som ju mal mat prave naopak vacsiu. K tomu sa pridali zvlastne stavi smutku, depresii, cely svet zacal byt sivi, nemal stavu, citil som sa nepochopeni, sam. Oslava 16tki sa vydarila. Opil som sa ako dovtedi nie. Nastastie som bol natolko mimo, ze som nemal sil sa zase porezat. nstaSTie preto, lebo by som to nedokazal skryt. Mesiac po narodkach vsak vsetko prasklo. Bol som sam doma a naSi sli zase na zahradu a mna uz akosi automaticki nevolali, nebavilo ma to tam. Mal som celi den len pre seba. Avsak auto sa im pokazilo a tak dosli o hodinu nazad. Nasli ma. Bol som ako skoro vzdy vo svojej izbe, sedel na zemi s dorezanymi rukami a vznasal sa. Ani som nevnimal, kedy vosli do izby, prebral som sa akotak az na otcove facky a mamin histericky plac. Uz ani neviem co som blabotal, bol som mimo. Odviezla ma sanitka a bol som tyzden na pozorovani na psychiatrii. Tie stupdne otazky lekarov mi liezli desne na nervi, raz som dokonca jedneho strasne spixoval co sa kuva stara do mojho zivota a taak. naSi ma chodili pozerat skoro kazdy den, najme mama, aj to mi liezlo na nervi. Necitil som sa ako magor. Bol som len typicky pubertak s troku vacsimi prechodnimi problemami, navyse nadpriemerne inteligentni, takze som sa citil opravnene urazeny, ze robia taky cirkus vsetci okolo. Potom ked ma pustili to bolo doma ine. Citil som ze ma nasi sleDuju, velakrat som si vsimol ze moje veci niesu na svojom mieste, asi hladali ziletki. Chvilu to bolo ok, snazil som sa ich ubezpecit ze som v poriadku, ale ten pocit ze ma sleduju a ze nemam sukromie a doveru to len zhorsoval. Vztahy sa zacali kazit, vovsetkom som videl utok na moje sukromie. Nemohol som si nic schovat s pocitom, ze mi to niekto potajomki nenajde, neprezrie, neprehrabe. Trosku sa to ukludnilo ked som si nasiel priatelku. Stretavali sme sa v partii kdE som zase zacal chodit. Bolo to skvele, ja som lubil ju, ona mna. Aspon som si to myslel. Spriatelila sa s mamou, bolo to fajn. Jedneho dna som mal taki zvlastni pocit ze sa na mna diva inak, aj som sa spital ale zahovorila to a potom som na to zabudol. Po case sa zacali na mna divat aj v partii divne, dokonca som mal pocit ze m tam nechcu. Prestali ma volat von, velakrat som sa len dozvedel ze boli tam alebo tam. Az som stretol kamarata vonku a rovno sa spital co je vo veci. Jeho odpoved ma sokovala: my nepotrebujeme v partii choromyselneho debilka. Na otazku co tym myslel sa len uskrnul a vysmesne povedal, aby som sa spytal svojej holky. Ona najprv zapierala, ze o nicom nevie, potom sa rozplakala a povedala, ze moja mama sa s nou rozpravala, povedala jej co som robil a ze ju poprosila abi jej povedala kebi som to robil znova. A ze sa raz preriekla pred kamoskou a asi sa to dozvedeli aj ostatni v partii ale ze ju to strasne mrzi a lutuje to ale ze ma stale miluje aj tak a nevadi jej to a vobec... Bolsom neskutocne nsraty. Prvikrat vzivote som udrel caju, strasne som jej nadAval a potom ju vyhodil, potom som vynadal mamke a utiekol. Nasli ma polisi v parku na treti den... Opiteho, spinaveho, dorezaneho. Zachytka, potom psychiatria. Odmietol som navstevy skoro vsetkych, iba segru som akosi nevedel ignorovat. Ona jedina ako keby bola pri mne. Nikdy mi nic nevycitala, nikdy som nemal pocit ze ma pozoruje ako ostatny. Dokonca som raz potajme pocul, ako oponuje mame ze ju nech "do toho" netahaju, ze ona pre nich robit policajta nebude. Mamu som videl zoparkrat v hale v nemocnici ked chcela ist za mnou, uplakanu. Holka tiez chcela prist. Stravil som tam mesiac ci kolko, strasne nachuja tam bolo. Zase tie primitivne otazky dookola. Mal som chut vrazdit. Po navrate to bolo uz uplne o nicom. Foter sa so mnou nebavil, mamka sa na mna divala ako na tazkeho narkomana, iba segra bola na tom relativne dobre. Jej som mohol povedat vsetko. Vsetko bolo nanic, doma to bolo nakokot, kamosi ma ignrovali... Pocity opojenia po porezani, ked som mal depky z toho celeho skurveneho sveta okolo mna, sa striedali s vycitkami rodicov, dohovaranim, pobytmi na psychiatrii a tak stale dookola. Mamka od zialu schudla, ochorela, lenze mna to vtedy nezaujimalo. Dokonca som uz ani neskryval ze si ublizujem. nasiel som si novych kamosov ktorim to nevadilo, dokonca ma chapali lebo niektori robili to iste. A tak som prezival zo dna na den nepochopeny a odsudzovany na jednej strane, uznavany a chapany na strane druhej. Doma som bol cim dalej tym menej. 17, 18, 19... Roki isli a ja som zil v iluzii ze je vsetko ok, ze som iny ako vacsina a vynimocny, ze vsetko mam pod kontrolou akurat som posledny rok trosku chorlavy, prechladnuty, pokasliaval som, schudol... Az som sa raz prebral v nemocnici, napichany hadickami a bolo mi na umretie zle. Mamka sedela v kute v kresle a na zialom opuchnutej a vyplakanej tvari som jej videl ze sa uz nevladze na mna ani divat. Z omylu ze toto je zase len prechodne stadium ktorych som uz zazil spustu, ma velmi rychlo viviedol doktor. Uz ked prisiel do izby za mnou som vedel ze nieco je zle. Velmi zle. Videl som mu to na tvari, v ociach. Po uvodnych banalitach, ked som ho zarazil, nech rovno povie co sa deje sa na mna dlho zadival a spytal, ako dlho si myslim ze budem zit. Blba otazka! Jasne ze dlho, ved som mal iba 19. Smutne pokrutil hlavou a povedal mi nieco, comu som este dllho nedokazal uverit: "je mi luto ale ak budes zit este dva-tri roky, bude to viac nez zazrak." mamka sa strasne rozplakala, srdce mi slo puknut. Nakoniec ju sestricka odviedla, uplne sa zosypala. Lekar mi potom ukazal nejake testy a papiere a vysvetlil, ze som sa musel niekedy pri tom rezani nakazit tetanom aj hepatitidou a este nejakym svinstvom a ze to vsetko dohromady, nejak narusilo imunitu organizmu a funkciu pecene kedze sa neliecilo. Rezanim sa totiz otvara brana pre bacili, virusi a inu haved. a caste rezanie, resp. narusovanie koze ako ochrany pred nakazou moze mat jediny vysledok. Tvrdy dopad z vysin opojenia na zem, prilis tvrdy. Podla lekarov sa s tym neda vela robit, ani sucasna medicina, dlhodobe posobenie virusov sposobilo taky chronicki stav, ze sa mi zacina rucat celi imunitni system a kazda chripka alebo obycajna skurvena horucka moze sposobit kolaps organizmu a lahko aj smrt. Nieco ako AIDS. "Kolega" co lezal s podobnou diagnozou na vedlajsej posteli zil 4 mesiace... Ja dnes prezivam zo dna na den len vdak tomu ze sa o mna staraju vsetci na ktorych som sa v hneve vysral. Utrapena mamka, ktorej tych 5 rokov mojho "lietania" vzalo aspon 20 rokov zivota, otec, ktory sa drzi len taktak aj to tusim len koli mamke, aj priatelka sa snazi ale ta to robi skor z lutosti aby ospravedlnila "zradu". Stari kamosi su zasa kamosi. Co z toho dpc ze su vsetci spat ked ja nemam to jedine, co by som chcel? Zdravie a buducnost! Teraz keby som uz robil cokolvek, je to nanic. Samozrejme, nevzdavam sa a bojujem, snazim sa napravit a vynahradit vsetkym vsetko, co som zameskal alebo som niekomu ublizil. A ze je to kuuuurva dlhy zoznam hriechov... Netusim ci to stihnem skor nez umriem. Netusim totiz, kedy umriem. Niekedy mam pocit ze je to vsetko nanic, najme ked mi zacne byt spatne a ja sa rano zobudzam zo sna kde stojim na vrchole nejakeho kopca, vsade kvety a motyle, vsetko je krasbe a zrazu sa zjavi lekar a povie ze "ahoj Radko, vies ze zajtra umries?" Svet sa prudko roztoci a rozmaze a rozpadne na milion drobnych vrtuliek, ktore poletuju vsade okolo a ja ich nedokazem pochytat a poskladat dohromady. Pritom sa kotulam dole tym kopcom, kvietky a motyle zrazu pichaju, su tvrde, ostre, boli to az napokon dopadnem na cestu kde prave ide maly vlacik, zapiska a narazi do mna, ja sa vtedy prebudim cely spoteni, udychcani a niekedi letim rovno do zachoda a zvraciam. Stale ten isty sen, niekedy aj 5x do tyzdna. Zijem kaZDy den v strachu ze tento den moze byt moj posledny a je to strasny pocit. Tak strasny, ze to neprajem ani najhorsiemu nepriatelovi. A to vsetko len preto, ze som nedokazal napriek mojej inteligencii ustrazit tu zradnu hranicu, za ktorou uz niet navratu. Dnes uz vIem ze to nedokaze nikto, dnes ano. Ale je neskoro, Prilis neskoro. Kazdym dnom je vsetko tazsie a tazsie. Ranne vstavanie, bezne ukony, vacsia fyzicka aktivita je uz nemyslitelna. Chcem aby vsetci co si to precitaju, pochopili ze ludske telo je zradne, oklame ta a privedie do zahuby. myslis si ze si mladi, ze zvladnes cokolvek, skusas "kam sa az da zajst". lenze telo je svina. jednoho dna preteci pohar a povie dost a nikto nemoze vediet kedi to bude. u jedneho skor, u ineho neskor. A co je horsie, sposobis strasnu bolest ludom okolo. Najme tym, ktorych mas najviac rad, ktorych milujes! A ktori si to najmenej zasluzia!!! Napisal som to sem najme preto, lebo segra ma donutila a pocuvam aj o modnej vlne nazvanej emo, kde je vraj vela takych, co robia to co som robil ja, pretoze je to "in", vraj sucast tej filozofie cico to je. Lenze emo o tomto NIE JE!!! Ziadnen styl o tom nie je. Nebudem nikoho prosit aby to nerobil. To si musi uvedomit kazdy sam po precitani mojich riadkou. Ja len dufam, ze tymto zachranim pred predcasnou smrtou alebo nenapravitelnymi problemami aspon jedneho a vyvediem ho z omylu, ze ziletka je liek na depresie a problemy. NIE JE."