ahojte, pisem preto, lebo by som bola rada, ak by sa niekto pozrel na moje problemy nezainteresovanym okom, objektivne a zaroven by som bola velmi rada, ak by ste pripojili ak nejake rady alebo napady. moj problem je v tom, ze som dost depresivna a apaticka. relativne casto, min. raz za mesiac mam depresivne stavy, dva az tri dni, kedy nemam silu ani chut sa s nikym rozpravat, ked som doma len placem, v praci sa sice snazim robit v ramci moznosti, co ine mi ostava, ale fungujem len ako ziva mrtvola, nic ma nebavi a v podstate v kuse myslim len na to, ake by bolo super, keby som tu nebola a ze chcem zomriet. mam pocit, ze by som nikomu nechybala, ze by si to nikto ani nevsimol a nejako sa tym nezaoberal. nejako si neviem najst svoje miesto na zemi. nastastie mam super manzela, ktory ma chape a vyborne si rozumieme, ale on ma svoju pracu, ktora ho dostatocne naplna aj vycerpava a cez vikend mu preto uplne staci pozeranie telky. ja sa v robote nepretrhnem, ale v podstate sa da povedat, ze sa az tak nestazujem, da sa to tam vydrzat a okrem toho tu si nemozem velmi vyberat. problem je vsak v mojom volnom case, ktoreho mam dost, pretoze pracujem do tretej-stvrtej. a v podstate nemam co robit. nie som odtial, cize kamaratky z detstva su rozlezene, kolegovia maju svoje rodiny a kamaratov, takze vela casu im nezostava, fungujeme vsetci fakt len na urovni kolegialnych vztahov. nie so m sportovy typ, takze sport ma velmi nelaka a zaplatat volny cas pohybom, ktory ma az tak nebavi...cize ked to zhrniem, mam len dve-tri kamaratky, ale nemam blizku dusu, myslim zenu-kamaratku, tym padom nemam co so sebou, kedze manzel konci s robotou vzdy neskor ako ja a okrem toho nechcem mu byt vzdy zavesena na krku, chcem mat aj svoj okruh znamych, svoje zaujmy, ale v spojeni s mojou apatiou a nechutou do zivota ma ani nic nenapada, je to taky zacarovany kruh a neviem odkial zacat, aby som ho pretala a zacala zit. na druhej strane mam pocit, ako keby som mala dost vnutornej energie na to, aby som sa cely den nezastavila. ked nic poriadne nerobim a sedim uz o stvrtej doma na gauci, idu na mna zasa depresivne pocity, ze na co som tu, ked nic poriadne nerobim a tak je to stale dokola. nemame poriadne spolocnych priatelov, s ktorymi by sme si naozaj rozumeli, zasmiali sa na spolocnych veciach a ist s niekym von len preto, aby sme boli vonku a pritom len cakat na to, kedy uz pojdeme domov a nebudeme pocuvat tie nezmysly. len tak pre plnost, chodim na terapiu, brala som aj lieky, ale ta terapeutka, no, chodim k nej uz rok, ale vysledky ziadne, povedala mi, nech si kupim knihu a mam si z nej robit cvicenia. inak sa ma stale opyta vzdy tie iste otazky, ako sa mam, co ma potesilo, co rozladilo a co mam dnes na plane, ja jej odpoviem a idem domov. vobec neriesi moje detstvo, rodicov, mame velmi studeny vztah, sama povedala, co je jasne, ze tam je zdroj mojich problemov, ale vobec to neriesi. riesi len aktualnu situaciu formou, ktoru zvladne lavou zadnou aj moj muz ako uplny laik. chcela by som vas teda poprosit, ak vas nieco napada, alebo ak mate podobne problemy ako ja, skuste mi poradit. dakujem :-))
volny cas, priatelia, zmysel zivota
Prepac ester,ale ja vidim najvetsiu chybu tvojho trapenia v tvojom manzelovi.Pises,ze ta chape.Vobec si to nemyslim,skor naopak.Pises,ze ho praca naplna a vycerpava,ale prepac,to je vsetko?Cez vikendy telka,doma a tak.Deti nemate /co ma tiez tvoj nazor velmi prekvapuje /,tvojmu muzovi zrejme aj toto vyhovuje.Co tak,keby ta vytiahol niekam cez vikend,ked aj kazdy,na prijemnu veceru,koncert,divadlo,vylet.Dobry manzel by sa nemohol len tak pozerat,ako mu zena pred ocami "vedne".Takze,zacni od neho.Mamku uz nechaj na pokoji.Ono tie pocity co ta chytaju potrebujes na niekoho "hodit",hladas pricinu,kto za to moze a tak.Ty si dospela zena,minulost nas moze poznacit,ale ty sa nemozes cely zivot lutovat a odvolavat sa na mamu,lebo ona za to moze.Mozno mas doma taku psychicku tyraniu o ktorej ani nevies,nevnimas to.Vies clovek si zvykne.To je moj nazor a len tak na okraj,trocha viem,o com pisem.Takze,porob si doma poriadky s muzom,zmen robotu /aj to pomaha/,mamu uz nechaj na pokoji,ty bud ina mama/.Vela stastia!
deticky sa neboj priviest na tento svet.uzlen ten pocit,ze sa ti nieco hybe v brusku,kopka ta,je neopisatelny!to chlap nikdy nezazije.prvy usmev,dotyk,prve nasavanie materskeho mlieka z prs,to vsetko svoj zmysel ma.ak si si myslela,ze najviac zo vsetkych ludi si milovala svojho manzela,tak laska k vlastnemu dietatu nema hranice!zaplavi ta celu a ty si pomyslis,tu je to nieco,preco sa oplati zit!ak este nemozes mat dietatko,postaraj sa o psika,je to tiez najlepsi priatel cloveka,ten ta nenecha len tak na pokoji,uvidis.drzim ti palce.a nebud smutna,mas aspon manzela,su ovela osamelejsi ludia ako ty a su mozno uplne sami,stari,chori,bezvladni.no a ty k nim celkom iste nepatris :D
uz chapem, chrunko a mas pravdu, asi treba zatat zuby a skusit nieco nove, aj ked sa mi vobec nechce. s tym prekonanim pocitov, neviem, mne sa to nejako nedari, pocit nezmyselnosti zivota, totalnej osamelosti, neviem to od seba odohnat :-( alebo pocit, ze si niektore veci nezasluzim, myslim hmotne, ze je ich pre mna skoda, neviem si ich vychutnat, aj ked sa vedome snazim, alebo ich necham plynut len tak, pocit vlastnej nepodstatnosti, o ktorej som uz pisala, nudnosti, trapnosti, aj ked viem ludi rozosmiat a sama sa rada smejem a komunikujem. neviem, mozno je to tym, ze doma sa s nami zaobchadzalo tak, ze vsetci ostatni su sikovni, priebojni, proste maj vsetko, co ma normalny clovek mat, zatial co my sme ich len trapili a "privadzali do hrobu". napriek tomu, ze sme objektivne mali dobre vysledky, nikdy sme nerobili ziadne problemy, vystudovali sme, zijeme slusnym zivotom, nemame problemy v praci, stale je z nas mama nestastna a kazdou vetou to dava najavo, aka je z toho znicena, ze ma take nepodarene deti. toto ma okrem ineho velmi trapi a aj ked mi psychologicka povedala, ze to mam nechat tak, ze mama sa uz nezmeni, neviem sa tohto pocitu vlastnej "nepodarenosti" a totalnej nemoznosti zbavit. aj napriek tomu, ze ludia ma chvalia a casto, co ma uprimne prekvapuje, aj snazia napodobnit. proste davaju mi najavo presne to opacne, co mi bolo vtlkane doma odmala, ale neviem sa s tym pocitom zzit, proste prekonat ten rozpor...:-((
Zásadná otázka môjho života znela asi takto: "Koľko percent z neho chcem stráviť utrpením a skepsou?" Veď to nie je zdravé. Problém je v tom, že aj mne toto zistenie trvalo roky. Mať život ako prekážku života, NECHCEM. Mám ti hovoriť, že tvoj život je cesta, že sa v ňom striedajú dobré a zlé obdobia, že najbližší človek, ktorý by ťa mal chápať, si ty... je to na niečo? Povedz mi ty. Zisti si, čo presne od seba a svojho života očakávaš, nech už v ňom hráš akúkoľvek rolu. A najmä si nemysli, že si vo svojich pocitoch sama, stačí si tu pozrieť zopár inšpiratívnych stránok. Svet je plný vecí, ktoré sa dajú zábavne užiť, aj osamote. A sú nanajvýš tvorivé. A P.S.: Žiadny pocit nie je taký zlý, aby...ale veď vieš. Všetko prejde.
velmi pekne ti, Miriamka, dakujem za odpoved a povzbudenie. deti nemame preto, lebo sa zatial nezadarilo, aj ked sme sa zacali snazit len nedavno. aj ja sa pravdupovediac tymto trosku utesujem, aj ked si uvedomujem, ze toto asi nie je velmi vhodna motivacia mat deti :-( moj problem bohuzial nesuvisi len s jesenou, problemy trvaju uz od puberty, niekedy to bolo lepsie, niekedy horsie, vzdy sa to nejako rozchodilo, ale ked je to zle, tak mam pocit, ze uz to nevydrzim. co sa tyka deti, aj tam mam zakladny pocit, ze naco privadzat dalsieho cloviecika na tento hrozny svet, kde aj tak nic nema zmysel...v tom je prave moj proble, ze sa mi ani nic nechce, pretoze mi vsetko pripada nezmyselne, cvicit, ist do prirody...pripadam si tam taka osamela a stratena...:-((a pritom, samozrejme ak nemam svoj "stav", som vesela a mam rada spolocnost, nemam problem komunikovat s ludmi.
chrunko, co pozitivne si mi svojou reakciou chcel povedat? alebo co si mi chcel povedat?
Život stojí len za to, čo mu dáš. Treba zlomiť zvyk a odísť, niekam, kam nechodíš, niekam, kde ti to poskytne celkom nové podnety. Mám pocit, že sa o seba nestaráš. Alebo sa staráš priveľa. Všetko, celý náš život tvoria pocity a neexistuje žiadny, ktorý by sa nedal prekonať.
Mila Ester,je kopec napadov,ktorymi by si mohla zabijat volny cas.Prve,co mi napadlo,preco nemate deti-aspon ziadne nespominas-tie by ta isto z depresii vyliecili-su krasne,nezne a nevinne-razom by si zabudla na sebaznicujuce pocity,potom co tak rucne prace?ja viem,dnes sa to velmi nenosi,ale take vysivanie obrazu-to je vec!videla by si po sebe pracu,ktora by ta zrazu naplnala a bola by si zrazu na seba pysna,ze si nieco vytvorila.co tak zacat cvicit kalanetiku?pises,ze moc nesportujes,ale po takomto pomalom a hlavne pravidelnom cviceni,by si tiez videla vysledky.zaplavil by ta uvolneny adrenalin a pocit uspokojenia,ze skutocne pre seba nieco robis.a tak dalej,neviem,co ta naplna a uspokojuje,na to si musis dat odpoved sama,neboj,to prejde,dnes su dlhe zimne vecery a ludia castejsie ako inokedy trpia depresiami,ked pride jar a vyjde slniecko,vsetko sa vytrati.hlavne si nesiahaj na zivot,zivot je taky kraaaasny!
Niečo mi to pripomína. Moju matku.
