Ako sa nezblaznit..?Na jednej strane sa citim zla a vinna ze po nich stale vrcim a stale som na nich nervozna..na druhej strane pri ich provokacia by nebol nervozny iba svaty..a mozno aj ten..Ked som doma viac ako 2 dni..tak mam vsetkeho doma plne zuby..Nie je to tym ze by som bola 15rocna pubertacka co si nevie so sebou rady..Budem mat 24, koncim skolu a nasi ku mne pristupuju akoby som mala 12..A normalny rozhovor nepomaha..lebo u nas panuje ten zastaraly nazor ze rodic moze vsetko a "decko"nema co svoj nazor hovorit..A nie je to len o tom pristupe ale ako som aj uz spominala o vyslovenych provokaciach..napr.dnes..pred chvilou odisiel odo mna priatel domov..a otec sa spytal "uz isliel domov..ten..ako sa vola..Fero..ci Jozo..ako sa to vola.?"(a s uskrnom caka na moju odpoved)Vzhladom k tomu ze sme s priatelom spolu skoro 4 roky a je u nas kazdy vikend..tak si sprostejsiu otazku ani neviem predstavit..A ked sa nedajboze rozculim, ze preco provokuje, tak sa obaja pohorsia ze aka som len drza..No da sa reagovat normalne pri takom pristupe z ich strany?
Som na rodicov opravnene alergicka alebo je vina vo mne?
povedz otcovi ze taketo primitovnosti mozno platia na jeho manzelku alebo kolegyne, ale na teba nie.. ok to som zrejem prehnala.. este raz im normalne vysvetli ze ti to ublizuje to ako sa k tebe chovaju.. a ked nepomoze, prosto ich ignoruj.. nereaguj na nic.. absolutne.. na pozdrav, na otazky, na nic,., nie si decko.. sice do toho nevidim a neviem ako sa chovas ty, ale to co si napisala je dost blbe, najma ked otec vie ze to neberies len zo srandy,,,
vies neda sa moc "posluchat", lebo ma to poburuje..a "toto urob tak..preco si si dala tolko cukru do caju..preco si davas toto tricko..preco si si pozicala tolko knih z kniznice..nie nemoze sa to upratat o desat minut..musime upratovat naraz-to utuzuje rodinu..preco ides chalana cakat na stanicu-je to nevhodne-take veci dievca nerobi..nesedte u nas v obyvacke-vysedite nam sedacku, chodte rovno do tvojej izby..nech nam nechodi po byte-nas to vyrusuje.."A pocuvat taketo sprostosti a nereagovat je nad moje sily..a kebyze aj robim co oni chcu, vzdy by sa nieco naslo..a ja si predstavujem moj zivot uplne inak akoby si ho predstavovali oni..
hmmm tak skus mlcky posluchat tak dva tri dni mozno ich to trocha upokoji. ja som uz predtym skusala aj trucovat,ale nepomahalo...
no vies ja mam uz 23, tiez som im povedala ze je to moj zivot..ale bez vysledku..Odpovedou bolo ze je to ich domacnost..ich byt,ak ak neplanujem robit to co si oni praju..nech vypadnem..A zatial nemam vypadnut kam..
aj ku mne si dovolovali kym som nemala 19 ale povedala som dost. nemohla som mat ani normalne chlapca,museli sme sa skryvat lebo im nevyhovoval a potom som povedala ze je to moj zivot,som rada ze sa o mna strachuju a tak,ale nech mi to povedia rovno a milo a najdeme kompromis. tak vela stastia
napiste niekto prosim
