Viem, ze je tu tem az dost, ale potrebujem poradit s konkretnou vecou...vopred vsak upozornujem, ze k psychologovi nepojdem, chcem to zvladnut sama a okrem toho nemam s nimi dobre skusenosti...takze: Som uz zdrava a nezvracala som od minuleho leta. Drzala som sa, snazila som sa kontrolovat v jedeni, sportovat.. Vsetko sa mi to pekne darilo...az do vcera...ked som to ani sama neviem preco porusila a olovrant vyzvracala. Vcera mi to bolo jedno, lebo hned potom som sla cvicit ale dnes sa za seba strasne hanbim a potrebujem to niekomu povedat. Dnes nad tym tak rozmyslam a vlastne to nechcem. Bojim sa vsak, lebo zacinam mat presne take myslienky ako predtym, uz na chude holky pozeram so zavistou a zacinam sa brutalne bat leta. Myslela som, ze som uz ok,ze vsetko je za mnou a uz ma to nikdy nechyti....ale asi som sa mylila....chcem preto poporosit tie baby,ktore zazivaju to iste, alebo tie ktore maju podobne myslienky, aby mi tu napisali. Chcem vediet, co mam s tym robit, ako sa tomu ubranit a hlavne ako opat nezacat zvracat :(
Zasa ma to chyta
vdaka za pekne povzbudenie.
Nevzdávaj to. Si určite krásna a jedinečná. Určite nájdeš skvelého muža, ktorý ťa podrží. To by som ti veľmi priala. Môj muž ked sa to dozvedel /odo mna/ reagoval veľmi dobre. Vtedy som mala pocit, že mam si k nemu najbližšie za celé obdobie čo sme spolu prežili. Trochu ma aj podporoval, ale potom akoby na to celé zabudol. Hambím sa za to a moc mu už o tom nerozprávam. Nikto neni dokonalý a v manželstve sa musíš veľa krát prispôsobiť, vžiť sa do situácie druhého, nájsť kompromisy, čo tiež nie je jednoduché. Mávam pocity neporozumenia, krivdy, ale aj nekonečnej lásky, vdaky a radosti. Život je veľmi zložitý, snažíš sa to všetko najako upratať a zrazu fúkne a všetko máš naruby. Neznášam ten pocit. Ked neviem odkiaľ kam. Cítim sa otrávená, zničená, bez síl niečo riešiť a niekomu vzdorovať. Na druhej strane som zas z toho hrozne nešťastná a chcem to všetko inak. Ale neviem ako. Držkaj sa. Prajem veľa šťastia.
vystihla si to presne. musim nabrat odvahu, poradte,prosim.
cize sa bojis co bude ak....co ak co ak...ale takto prijdes aj o to co moze byt dobre:)
ze predsa ja sa mu nemozem pacit, co mu ja ako clovek mozem dat a podobne kecy. keby to nevyslo,asi by som sa riadne prezrala a utapala tak svoje pocity menejcennosti.
a v com spociva ta brzda?co si vtedy hovoris-co ak to nevyjde?alebo co take povedz
logicky viem, ze sa nemusim hanbit, pretoze aj teraz bojujem, ale vies, tie pocity su take zvlastne. je to clovek, ktoreho mam rada, je mi fajn v jeho pritomnosti, ale nieco viac naznacit o mojom vztahu k nemu nedokazem, je tam nejaka brzda a ja ju neviem odbrzdit.
evcca,nemas sa za co hanbit.ja som to mojmu priatelovi povedala,ze som trpela ppp...a spravila som dobre,citim sa lepsie :)
som este slobodna, ale dufam, ze mi najblizsi vztah vyjde a nepokazim si to opat ppp. tuzim po objati, ale sa ho aj bojim, co ked zisti aka som, bola,...neviem.
Chcela by som ešte vedieť či si slobodná. Ja mám Jedno dieťa. Moje najväčšie potešenie dcéru. Má 11. Ked povie že má veľké brucho alebo že je tlstá vždy jej to vykričím. A ani nie je. Ale má už také pubertálne sklony. Mna v puberte skôr deprimovali mojou postavou. Hlavne sestra. Vlaste iba tá.
