Nemam depresiu a predsa chcem zomriet

Pozerám, že sú tu samí \"optimisti\". No niet sa čomu diviť. Je ľahké byť optimistom, keď sú k tomu všetky predpoklady. Ale niekedy ani predpoklady typu dobrý manžel či frajer nestačia na to, aby bol dôvod na optimizmus, či dobrú náladu. A pritom ak by tomu človeku dobre fungoval mozog, bol by oveľa väčším optimistom, aj keď by mal mizerného manžela či frajerku. Takže už len zistiť, čo spôsobuje čierne videnie sveta, či života. Možno sa budete čudovať, ale niekedy k tomu stačí intolerancia na mlieko alebo sóju.

citate to co pisete????
,,chcem zomriet mam super frajera/ skveleho manzela........ale chcem zomriet? pane boze ludia! ved co by niektori za to dali aby mali dobreho priatela ktory ich miluje alebo manzela alebo ludi ktori su okolo neho! neviete sa tesit aspon z tohto? to kolko toho chcete v zivote mat? niesu toto najdolezitejsie veci? boli by ste radsej keby mate super robotu ale nikto by vas nemal rad? pekne oblecenie ale nikto by tu nebol pre vas? sa zobudte a teste sa z tohto :) a ano...aj mna obcas chyti depresia a moje stavy su dost tazke (nezartujem) tiez mam obcas chut zomriet ale potom si poviem ze mne to za to nestoji....a ten Nietcheho vyrok je za 100 bodov uplna pravda.

Chcem zomriet....ani neviem preco ale chcem lebo mi totu uz lezie na nervi ako kebi som ani nezila ako kebi som ani neegzistovala jeto velmi taske....A preto tu uz nevidrzim mam nato velmi velke dvovodi jeto taske povedat ja viem ale citim to tak as mi je na rosplakanie...uz nevladzem cele dni som doma a cakam na to kedi pride moj cas ja stale dufam ze ras pride ale ja to chcem teras uz chcem skoncit zo zivotom naco mi je ked sa dusim nemozem uz dichat proste nevladzem....a nemislim si ze ja tu mam nejake poslanie uz som to presla tak preco nemozem uz konecne odpocivat v pokoji....Je to taske ja viem ale vzdi som sa citila ako kebi som ani nexsitovala vlasne ani kebi som nezila nigde nechodim ni jemi tu smutno som daleko ot svojich ozajstnich priatelov tu nemam nikho a ako vi hovorite mame este mamu a otca ale premna moji rodicsia neznamenaju nic lebo mi vela ublizili a aj preto chcem zomriet som im tu len na obtiaz ja to citim...vzdi sa pitam boha preco som nemohla ja zomreit miesto mojho braceka bolo bi to ine nieco bi sa urcite zmenilo a ja bi som tu nemusela bit v tomto zivote .....Jaj preco je take tazke bit mnov vi neviete ako to je mozno niektori si budete misliet ze som sa zblaznila ale nie vi nevidite co si prezivam ved ja uz ani neziem pre vsetkich som mrtva ....tak to citim aj tak to je...kebi som sa nikdi nenarodila jaj uz mam toho dost chcem spustit ten kamen co mam na srdci ad uz konecne odpocivam v pokoji.....

# Myšlienka na samovraždu je silný útešný prostriedok. Človek s ňou prežije hociktorú zlú noc. - F. Nietzsche

Kolko mas rokov?

Pre Milujem smrť:
Modli sa za nich a ži svoj život - to je to najlepšie, čo môžeš pre nich i pre seba urobiť. Hľadaj krásu v bežnom živote a ako prvý krok si zmeň nick aspoň na Chcem milovať život.

Už dávnejšie hľadám nejakú podobnú tému. Chce sa mi umrieť. Mám výborného manžela, sme spolu 28 rokov, vydarené deti, pracujem,... a "nemám dôvod" na takéto myšlienky. Som veselá, spoločenská, každému poradím, len neviem čo je so mnou. Trvá to cca 6 rokov. Po strate vedomia pri bolesti hlavy sa mi niečo "vygumovalo" v hlave. Stratila som záujem o priateľov, rodinu, nemám rada spoločnosť len samotu. To však zatiaľ nikto nespozoroval. Lenže pri každej návšteve, výlete, dovolenke, len samá pretvárka. Už ma to vyčerpáva. Túžim odísť niekde preč, kde by som nikoho nepoznala. Raz pri nejakej debate s manželom, sa ma opýtal čo by som chcela. Zo mňa vyprsklo -UMRIEŤ. Pozrel na mňa s otázkou a čo Ti chýba? Vravím NIČ , čo je vlastne aj pravda. Pri vyšetreniach /sledovaná pre výskyt rakoviny v rodine/ čakám kedy mi povedia že je výsledok pozitívny. Spáchať samovraždu nechcem, ani nad tým neuvažujem, len neviem čo robiť pretože navonok som žena, ktorá môže byť vzorom /podľa druhých/.

Môj kamarát aj môj priateľ sa zastrelili.....

Máš pravdu, ťažko je o tom nerozmýšľať, každým človekom otrasie smrť niekoho blízkeho, rozdiel je však, ako o tom rozmýšľaš. Ak sa zamýšľaš, prečo to urobili, aké mali dôvody, čo také hrozné prežívali, že si zvolili to najkrajnejšie riešenie, tak takéto uvažovanie je prirodzené. Ale ak len preto, že tu už nie sú, chceš aj Ty vzdať svoj život, to už nie je správne ani dobré. To potom znamená, že si na príliš citovo naviazaná, ako keby Tvoj život už teraz, keď tu nie sú, nemohol mať žiaden zmysel. Zmysel Tvojho života, Tvoja hodnota sa však neodvíja od existencie iného človeka.

Chcela by si im naozaj pomôcť? Začni sa na ich smrť pozerať iným pohľadom. Pozri sa okolo seba, svet je plný ľudí zavalených problémami, každý z nich je uzavretý vo svojom vlastnom svete a borí sa s ťažkosťami, ktoré sú často nad jeho sily. Pritom je tu riešenie - vyjsť zo seba a skúsiť si pomôcť navzájom. Vtedy sa už aj ten najťažší životný kríž nesie ľahšie. Ak sa niekto sám rozhodne zomrieť je to veľmi smutné, pretože sa hneď vynára otázka: to sa nenašiel jediný človek, ktorý by si ho všimol či zaujímal sa o jeho problém a skúsil mu pomôcť, alebo ak sa to nedalo, aspoň stál pri ňom v najťažších chvíľach? Muselo to zájsť až tak ďaleko, naozaj sa nedalo nič robiť? To je na tom to najsmutnejšie, keď počujeme o niekom, kto spáchal samovraždu, a to by nás malo burcovať k činu, urobiť niečo, aby sa to nezopakovalo u niekoho iného a nie rezignovať či "utekať" za tým mŕtvym.

Neviem, či si veriaca alebo aspoň veríš, že je niečo po smrti. Ak áno, najlepší spôsob, ako by si mohla pomôcť tomu, kto tu už nie je, je modliť sa za neho, aby dosiahol pokoj tam, kde sa teraz nachádza. Pokiaľ žijeme na tomto svete, mnohé veci vnímame naším ľudským, často obmedzeným pohľadom. To čo sa nám javí ako jediné možné východisko z problémov (smrť) sa po tom, keď zomrieme a uvidíme svoj život v skutočnej pravde, ukáže ako hrozný omyl. Never tomu, že keď sa niekto rozhodne pre samovraždu, že je to správne rozhodnutie! Taký človek je v takej situácii, že už nemôže objektívne zhodnotiť všetky okolnosti a nevidí jasne. Pritom by stačilo viac záujmu okolia, a to krajné rozhodnutie by nemalo opodstatnenie.

Čo sa stalo, to sa neodstane. Ty však musíš žiť ďalej. Ak sa nedá nemyslieť na kamarátov, vždy tú myšlienku spoj s prianím, aby našli pokoj. Začni si ceniť svoj život, toľko pekných vecí denne okolo seba vidíš, len ich nedokážeš vnímať pre smútok v duši. Takto žiješ v minulosti a si akoby pripútaná k tým, ktorí tu už nie sú. To spojenie treba pretrhnúť, a to sa Ti nepodarí, ak budeš stále myslieť na samovraždu. Naozaj si myslíš, že v celom živote, ktorý Ťa ešte čaká, nezažiješ krásne chvíle, pocity radosti, pokoja, lásky, pre ktoré sa oplatí žiť?

V poslednom príspevku som pripojila link na jedno svedectvo, ako to môže vyzerať po smrti. Hovorí sa tam aj o ľuďoch, ktorí spáchali samovraždu - že si musia odtrpieť toto svoje rozhodnutie počas takej doby, ktorú by inak prežili na zemi, keby sa nerozhodli ukončiť svoj život predčasne. Nemusíš tomu veriť - ale aspoň porozmýšľaj, či sa nemôžeš na ich smrť pozerať trochu z iného uhla a začať si viac vážiť tento pozemský život.

Zabil sa mi kamarát teraz priateľ ako sa o tom nedá rozmyšľať...???