nenávidím svokrovcov

Poznáte to? Keď ste na niekoho alergický a nemôžete toho človeka ani vystáť? Keď čokoľvek povie, vy to v duchu negujete, s ničím čo urobí nesúhlasíte? Tak takto sa ja cítim voči svokrovcom a manželovým súrodencom (bratom a sestrou). Dlho som si to nechcela pripustiť, roky som s tým bojovala, ale už si nevládzem klamať... doslova ich neznášam... Neviem či je to vzájomné, pretože to nedávam najavo ani ja ani oni, tvárime sa pred sebou milo, skrátka pokrytecký chorý vzťah. Mňa však vyčerpáva. Myslím, že ani oni neskáču radosťou nad synovou voľbou životnej partnerky, vidia však, že máme pekný vzťah, rozumieme si a máme sa radi. (paradoxne, resp. díkybohu, on je úplne v pohode) Ja však nechcem pociťovať tú nenávisť. A už ju nedokážem skrývať ani pred mužom. On o tom nevie a ja mu nechcem ublížiť, je to predsa jeho rodina. Uberá mi to však z energie a nedá normálne žiť. Neviem si však pomôcť, oni sú súčasťou nášho života, ja však neznesiem nič čo urobia, či povedia. Dokonca neznášam aj to čo nám pošlú, koláče, kompóty a pod. Odmietam ich pomoc. Snažím sa minimalizovať naše stretnutia, vymýšlam manželovi aj synovi program, a tak nám nenápadne znemožňujem návštevy u nich (nebývame spolu, ale blízko, cca 3 paneláky od seba). Ja viem, je to strašné a choré, ale keďže nepíšem nič konkrétne..., ťažko to vysvetliť. Skrátka ako sa naučiť pretrpieť stretnutia s nimi a nesužovať sa nenávisťou. Bijú sa vo mne dve pre a proti, milujem manžela a svojou nenávisťou k jeho rodine mu nechcem ublížiť. Nedokážem však s nimi normálne fungovať. Ďakujem za názor, nemám sa komu vyspovedať, hanbím sa za to.