Keď smútok vyhráva

Je to už dlho, čo sa pasujem s bulímiou.
Mala som dvojročný vzťah, ale zostali mi z neho len traumy. Toto leto mi bolo už celkom dobre. Psychiatrička mi vysadila aj antidepresíva, a váhu som si držala. Bola spokojná, ale nie celkom v poriadku.
V septembri som sa zoznámila s jedných skvelým človekom a dali sme sa dokopy. Ale zároveň, ako som nastúpila do novej školy sa moje stavy strašne rýchlo začali vracať. A hlavne bulímia. Tie záchvaty sa vracali čoraz častejšie. Dokonca som sa znova zo zúrivosti porezala. V noi nemôžem spávať, budím sa na zlé sny alebo pocity, že ma niekto ťahá za vlasy, hovorí mi do ucha že som nemožná a počujem škodoradostný smiech. Viem, že je to len psychického charakteru. Snažím sa byť v pohode, ale vyhovuje mi viac samota, ukrývať sa pred ľuďmi a svoj život akoby riadiť cez počítač, žiť svoj život v jednej miestnosti... Na jednej strane sa mám rada nadovšetko a na druhej mi je zo seba zle.
Nezvládam to... Ale celkom dobre to pred blízkymi skrývam, aby som ich nezaťažovala... Každý má dosť problémov....
Je mi zo seba zle, je mi zle zo všetkého. Niekedy myslím na to, že by bolo najlepšie ukončiť všetko...
Som introvertná, hlavne v škole, aj uzavretá, ale mám prirodzenú autoritu ak si ju vybudujem... Nebaví ma nič, ani žiť. V podstate fungujem len pre budúcnosť, pre svojho priateľa, ktorého ľúbim nadovšetko, ale pochybujem, že ho to baví...
Len som sa potrebovala vyrozprávať.... úplne mi je do plaču :o(