Apsolútne nemám zaujem o spoločenský život. Na nikho sa nespolieham,od nikoho nič neočakávam,na všetko som sám. No zatial vždy som si pomohol sám a keď radím niekomu inému tiež mu dobre poradím. Toto ma tiež asi priviedlo k tomu aby som sa spoliehal len na seba.
Ja ani nepocitujem potrebu ísť s niekym von a pokecať si. Chodím len na pokec a tam s niekym píšem. Ale len s povinosti, lebo viem, že nemôžem byť stále sám bez kontaktu vonkajšieho sveta. Nemám iné dôvody prečo tam chodiť. Jediný človek pre ktorého som žil, tešil sa na stretnutie s ním bolo moje dievča. No rozišli sme sa a nemám zaujem o spoločnosť niekoho iného. Možno aj preto, že nikto by ma aj tak nepochopil.
Teraz jedine čo ma baví je vzdelávať sa ako tak. Mám síce len 16 no vyznám sa vo veľa nábožentváh, poznám ich dejiny, dosť sa vyznám aj vo filozofii, v dejepise, vo fyzike a aj psychológii ako tak. Naozaj sa zaujímam skoro o všetko. I keď poznám veľa náboženstiev neverím v žiadneho boha tak ako to hovorí napríklad kresťantsvo. Verím iba v seba. Verím, že to čo si nepravím to nemám.S tým v čo verím je to zložité a nebudem to tu rozpisovať. Píšem kvôli môjmu záujmu straty o spoločnosť po rozchode. Dalo by sa to povedať tak, že mi stačí len knihy od kial môžem čerpať vedomosti a nič nepotrebujem. Ak sa chcem prejsť idem sám.Všetko robím sám. Je to problém?
Ešte napíšem jednu moju príhodu z dectva teda pred rozchodom.Možno to nejako zaváži. Keď som mal asi 13-14 rokov zranil som si nohu o hrdzaví kus železa.Nebolo to veľká rana no v tú noc som sa zobudil s horúčkou a tá rana bola fialová a žila od nej asi do vzdialenosti 10 cm bola tiež dosť do fialova sfarbená.Možno otrava krvi, som si vtedy myslel. No rodičom som to nepovedal i keď som mal veľké bolesti a horúšku že zo mňa tieklo.Priložil som si na to vatu namočenú v alpe,napil sa a snažil sa zaspať. Bolelo ma to pár dní ale dostal som sa s toho.Sám. Vedel som, že možno môžem zomrieť ak je to vážne ale aj tak som o tom nikomu nepovedal. Nie zo strachu alebo hamby vlastne ani neviem prečo. Nemal som samovražedné sklony život ma bavil. No akoby som vedel, že sa s toho dostanem a veril som v to.
A ak si vlastne dobre pamätám jediný človek ktorému som sa zveril, povedal moje tajomstvá bolo to dievča. Nikto iný nevie čo ma trápilo iba ona. Neviem prečo jej som veril. No už nie je. A vlastne v mojom živote tým pádom nie je už nikto
Strata záujmu spločnosti,problém?
vwwb
