Na mojho priatela, povodne najlepsieho kamosa som musela cakat dost dlho, kym mu konecne "tuklo" a dali sme dokopy. Velakrat som sa chcela nanho vykaslat, ale nedalo sa, lebo som ho lubila. Nakoniec ma to prestavalo bavit a rozhodla som sa ostat teda len v kamaratskej rovine. Stal sa vsak zazrak a uz tri mesiace spolu normalne chodime. A tu zacina moj problem. Teraz je on asi ten, kto viacej lubi. Aj ja ho mam rada a som spokojna, ale na druhej strane...Ja som sa dostala do fazy, ze mi zacinal byt ukradnuty a ono to teraz vo mne obcas pretrvava. Ked sa vyskytne nieco co sa mi nepaci, ja po tom vsetkom prisposobovani sa a cakani uz vobec nemam chut byt tolerantna a ani nic ine. Ked sa vyskytne nieco co sa mi nepaci, alebo nie je na mna chvilu mily ci mi nevenuje dostatok pozornosti a obdivu kolko by sa mi ziadalo, mam chut ho poslat prec a kaslat nanho a len nanho vrcim. Viem ze je to teraz egoisticke a uz mi ani tolko nechodi po rozume ako predtym, lenze to je mozno aj tym, ze vtedy som sa snazila a teraz uz tolko nemusim. Teraz mam pocit, ze nemusim uz robit nic, ze nech sa teraz on snazi, ved ja uz som ho nechcela... Na druhej strane sa vsak onho ked niekam ide bojim, chyba mi a ked o nom nieco neviem som nervozna pripadne hrozne ziarlim. A tieto pocity sa vo mne striedaju. Bud som flegmaticka alebo vo svojom vnutri histericka a nanho len vrcim. Ale to len vacsinou ked som sama, ked som s nim, je to v pohode. Ja neviem ci mi sibe, alebo co? Neviem ako si upratat v hlave resp. v pocitoch. Cakala som dlho a bojovala onho, lebo mi na nom zalezalo a nechcela by som onho prist- uz duplom po tom vsetkom, ale ked budem taka nevdacna aka som atd tak zo mna strati nervy a vykasle sa na mna. To by som fakt nechcela. Ale CO TO MAM ZA BLBE POCITY?! A ako sa ich mam zbavit?
